V mojom prípade to znamená vrátiť sa k mojej práci. Napriek tomu, že už týždeň plním súkromný záväzok pridať denne jeden blog, ešte ani jeden blog sa netýkal mojej práce a môjho učiteľského pôsobenia! Ak si niekto pozrie predchádzajúce moje blogy, ktorými som príležitostne viac alebo menej otravoval čitateľov, zistí, že veľká časť ak nie väčšina mala čosi do činenia s učením a vzdelávaním.
To, že som nepísal o školstve asi vyjadruje moje súčasné psychické rozpoloženie. Napokon aj pri motívoch vzniku môjho „hodinového“ blogu bola potreba nahradiť neproduktívne diskutovanie „produktívnym“ plodením. Tento problém sa nedotýka iba oblasti utečencov a Ukrajiny, ale aj mojej práce.
Pod tlakom rastúcej potreby písať a publikovať vedecké výtvory vo mne vznikol blok (píše sa s K) a moja publikačná činnosť klesla na minimum. Po dlhých úvahám vo mne vzrástla nádej, že tým, že budem písať blog odstránim blok na zverejnenie svojich názorov a postojov.
Asi nikto nemá záujem čítať si moje výlevy o momentálnom postoji a problémoch, ktoré mám. Na druhej strane mám však dojem, že „podobnou chorobou“ ako trpím ja, trpí veľa ľudí pracujúcich v školstve. Tou chorobou by som nazval znechutenie z práce. Príčinou je niečo, čo označujem slovom formalizmus.
Ak sa mám vrátiť k novembrovej pamiatke zosnulých, tak musím pripomenúť, že prácu učiteľa som si nevybral! Dokonca táto práca bola veľmi vysoko na mojom zozname prác, ktoré nechcem robiť (paradoxne spolu s prácou v odbore ekonómie). Táto práca si jednoducho vybrala mňa. Ako hovorím študentom, ja nie som obyčajný človek, ja som geneticky modifikovaný organizmus! Mať v rodine 9 generácii predkov je skôr nábeh na diagnózu ako na kariérne poradenstvo. A skutočne, bez ohľadu na to čo robíte, tá diagnóza vás nájde rovnako ako našla mňa.
Na druhej strane tá diagnóza je veľmi nebezpečná, pretože vyžaduje veľmi silnú motiváciu. Odovzdávať iným ľuďom poznatky, skúsenosti, vedomosti, učiť si chápať svet a rozumieť tomu, čo sa deje je nádherná vec a tak ako každý rodič má túžbu nejako preniesť svoj svet do svojich detí, tak učiteľ má snahu preniesť seba do duší svojich žiakov. Toľko k teórii....
V praxi ide iba o učenie, odovzdanie vedomostí podľa predpísaných osnov a zverejnenie požadovaného počtu publikačných výstupov! Áno, ten môj problém začína niekde pri pochopení tej obrovskej dávky formalizmu, ktorý sprevádza celý proces učenia a ktorý s väčšou alebo menšou dávkou zanášame do učiteľského povolania. Niekedy to študentov vyjadrujem s expresívnej forme, „my sa tvárime, že vás učíme a vy sa tvárite, že študujete“. Systém beží, všetci sú spokojní a celé, začínam mať dojem, to nikam nespeje!
Keď Mária Terézia zavádzala povinnú školskú dochádzku mala osvietenskú myšlienku, že to spoločnosť niekam posunie. A pocítila odpor z mnohých strán, že vlastne masy žiaden posun nepotrebujú. Ak teraz pozriete diskusie, ktoré sa dotýkajú školstva je to hlavne o peniazoch alebo tituloch alebo počtoch vysokých škôl. Učitelia chodia na ďalšie vzdelávanie a robia si atestácie, aby sa im zvýšil malý plat a tak v tomto vzdelávaní sa stráca zmysel robiť veci lepšie, ministerstvo robí osnovy a porovnanie vedomostí, aby vedelo porovnať ako sa kto naučil problematiku, ktorú oni považujú za dôležitú.
Nemám ilúziu, že všetci učitelia v minulosti mali „veľký sen“ o svojom príspevku k lepšej budúcnosti. Obdivujem súčasných učiteľov „evanjelizátorov“, ktorí sú hlboko presvedčení, že neurobiť gramatickú chybu alebo poznať všetky vzorce je nevyhnutné podmienkou „poctivého života“. Mne táto viera chýba a myslím, že nie som jediný!
Chceme vytvárať vzdelanostnú spoločnosť, ale staviame ju na vedomostiach, nie na múdrosti a pochopení. Nie som si celkom istý, či v súčasnom svete, kde pri najlepšej snahe jednotlivec dokáže obsiahnuť viac ako minimálne množstvo vedomostí by sa vzdelávanie nemalo zameriavať viac na hodnoty a múdrosť a spoločenské kritéria ako vedomostné.
Na záver poviem dve poznámky. Tento blog vyznieva a je trochu chaotický. Chaos v mojej hlave vzniká z toho, že niečo cítim ako zlé, problematické, ale neviem to vyjadriť jednoznačne a presne a už vôbec nemám predstavu ako to odstrániť a vonkoncom nemám čarovný prútik, ktorý by zmenu realizoval. Preto prosím o prepáčenie.
Druhá poznámka sa týka postoja detí. Pred dvomi rokmi som učil na detskej univerzite. Po tejto skúsenosti a skúsenosti s mojimi deťmi a ich kamarátmi, si dovolím povedať, že ak niekto povie, že deti sa neradi učia, nemajú radi múdrosť a vzdelanie, tak nepozná deti a nikdy sa s nimi nerozprával!
9:50 vlak prichádza na hlavnú stanicu...
