Tento blog je založený na myšlienke, ktorá sa okrajovo objavila v jednom z predchádzajúcich blogov. Tá myšlienka opäť vyplávala, keď sa nejaká žena rozplývala nad tým, že progresívne vedenie Bratislavy dovolilo konáru, tak sa to tuším nazýva, padnúť na auto na ulici. Keď som sledoval chvíľu jej srdcervúce vyjadrenia, zdalo sa mi vhodné, aby tieto výlevy nemohol sledovať nikto, kto nedosiahol 18 rokov. Napokon keď to ide zakázať pri tabakových výrobkoch, pri podobných výlevoch by sa to malo dať tiež.
„Kdyby hloupost nadnášela, vy by ste se tady vznášela jako holubička!“ Táto legendárna veta doktora Štrosmajera v charizmatickom podaní Miloša Kopeckého je pre moju generáciu symbolickým spôsobom zúčtovania so socializmom. Každodenne sme sa stratávali so „systémovou hlúposťou“, ktorá však nenadnášala a preto vyzerala veľmi seriózne a vážne.
Áno predstavme si, že by hlúposť nadnášala a hlúpy ľudia by lietali v oblakoch. Stačilo by pri rozhovore do protivníka strčiť a on by nebol schopný udržať sa na zemi a vzlietol by. Na druhej strane „blázni“ ako Kopernik, Galileo, Darwin by pri svojich tvrdenia stáli stále pevne na zemi. Aká by bola reakcia ľudí na „hlúposti“, ktoré oni a im podobní šírili bez toho aby lietali po miestnostiach? Nie je poznanie, že ľudí nemôžeme označiť za hlupákov, pretože sa tak neprejavujú, ešte väčším rizikom? Pretože mnohí z ľudí, čo posunuli svet vpred tak urobili len preto, že v prvých etapách šírenia svojich ídeí ich označovali za bláznov a hlupákov. Ak by však hneď bolo zrejmé, že nie sú hlupákmi, mohli by ich mocní odporcovia zo strany väčšiny siahnuť po radikálnejších riešenia ako ich myšlienky umlčať.
Hlúposť síce nenadnáša, ale hrozba jej odhalenia predsa len existuje. A preto často ľudia svoju hlúposť krotili. Nie, že by sa snažili poučiť alebo svoje hlúpe myšlienky a predstavy opustili, oni ich schovali, nechávali ich na krčmu a rodinu, kde ich napriek úškrnom svojich spolusediacich pod vplyvom alkoholu aj tak prezentovali.
Oslobodenie hlúposti z väzenia domov a krčiem priniesli až sociálne siete. Nie, že by sa okamžite ľudia uvoľnili z okov zväzujúceho zdravého rozumu. Začalo to nevinne, hlúposťou, ktorý možno bola myslená ako nadsázka, žart, hlúposť vypustená z recesie. A zrazu tá hlúposť našla adresáta. A predstavte si to oslobodenie hlupáka, ktorý zrazu zistil, že nie je sám! Že na tejto planéte žijú aj iní ľudia, ktoré veria rovnakým hlúpostiam. A tak tú „rececistickú hlúposť“ šíril ďalej a objavoval ju ďalším hlupákom.
Napokon niekto z tých hlupákov nabral odvahu a začal vlastnú hlúposť prezentovať na sociálnych sieťach. A jeho súkmeňovci to začali šíriť. A lavína sa spustila.
Ano je to lavína, ktorej sme svedkami. Často sa ľudia čudujú, prečo najväčšie hlúposti sleduje a šíri najviac ľudí. Vychádzajú z mylnej predstavy, že o čo väčšia hlúposť o to menšia potreba ju šíriť. Ale opak je pravdou. Pre človeka marginálneho postoja, ktorý napríklad uverí, že zombíci sú reálne štádium rozkladu tela, vyvoláva zverejnenie „praudy“ ešte intenzívnejšiu podporu pre jej šírenie. To, že konečne má pocit, že nie je súčasťou marginalizovaného prejavu hlúposti, ho núti rozšíriť „všeobene známu praudu“. Aj preto má dezinfoscéna oveľa lepšie marketingové čísla ako klasické marketingové stratégie.
Dá sa z revolúcie hlúposti vyskočiť? Pravdu povediac neviem. Sociálne siete potrebujú interakcie a aktivitu a preto určite prídu so zmenou režimu. Čiže ak by mali pocit, že ignorácia hlúposti znižuje aktivtiu jej prijímateľov, tak zmení preferenciu tak, aby sa objavovali primárne „hlúpe praudy“, ktoré človeka môžu iba rozčúliť.
Ale dá sa s tým niečo robiť? Každá rada dobrá ;o)))
