Ako sa bude vyvíjať maďarská politika po odchode Orbána do opozície? Bude ten odchod krátkodobý alebo je to definitívny koniec Orbánizmu? A aké je z toho poučenie pre Slovensko a pre momentálneho lídra opozície so snahou poraziť Smer – Progresívne Slovensko?
Na úvod zdôrazním, že som rád, že Orbánová vláda utrpela porážku. Jeho „pokojný odchod“ a rýchle uznanie porážky môžu považovať mnohí za dôkaz demokratickosti orbánovského systému. Určite neraz bude aj strana Smer zdôrazňovať, že upozornenia liberálno-progresivistických kruhov na autoritatívny charakter Orbánovej vlády sa ukázali po voľbách ako prázdne ohováranie a politická propaganda. Najmä v svojom košiari bude týmito rečami zvyšovať pevnosť svojich podporovateľov a posilňovať ich predstavy o Smere ako demokratickej strane.
Zodpovedá vláda za stav opozície?
Možno aj mnohých odporcov Fica a Orbána napadne myšlienka, či naozaj sú taký zlý, ako o nich hovoria ich oponenti.
Odpoveď je: ešte horší! A dôvod je v provokatívnom podnadpise.
V predchádzajúcom blogu som zdôraznil, že jeden z podstatných benefitov demokracie je plynulý prechod moci s rýchlou korekciou excesov. Pretože demokracia je založená na predstave spoločenského konsenzu, ktorý dodržiavajú všetky relevantné politické subjekty, ani zmena vlády nemení spoločenský konsenzus.
Možno by sa to dalo použiť príkladom z jachtingu. Autoritatívna vláda pláve skvele, pokiaľ idete po vetre, viete chytiť vietor a dosahujete veľkú rýchlosť. Každý vietor sa však otočí alebo ustane a v tej chvíli začínajú problémy. Demokracia v tomto momente dokáže vytiahnuť „lepšieho“ lodivoda, ktorý „hrou“ s bočným vetrom privedie jachtu do pohybu vpred aj pri protivetre a pri zlých poveternostných podmienkach.
Demokracia a spoločnosť je silná vtedy, keď sa lodivod, ktorý vedie loď „môže spoľahnúť“, že v časoch keď vyčerpá svoje schopnosti príde niekto, kto pohne loď dopredu. Nezabudnime, že nech je lodivod ktokoľvek, hlavným cieľom je dostať loď dopredu!
Čo sa stáva niektorým politikom, ktorí by nedbali prevziať aj absolútnu zodpovednosť za celú spoločnosť? Ľahko zabudnú, že zmyslom nie je ich postavenie lodivoda, ale zmyslom je pohyb lode! Ak sa otočí vietor, môže sa stať kompetencia lodivoda nedostatočná. Ale, stačí aby lodivo malými krokmi, drobnými opatreniami, bariérami a nadradeným správaním vyvolal situácie, že alternatíva nepríde, alebo sa ukáže neschopná prevziať riadenie lode. Výsledok je, že budete stále najlepší lodivod, ale loď sa nebude hýbať!
Povedzme si ešte raz, že základným cieľom spoločenského konsenzu je hýbať spoločnosť dopredu!
Má Slovensko svojho Slováka?
Smer sa dva krát vrátil k moci.
Ani raz to nebolo jeho zásluhou!
Nemal lepšiu predstavu, nemal lepšiu víziu, neukázal schopnosť viesť spoločnosť proti vetru. Podarilo sa mu však dostatočne jasne dosiahnuť, aby sa alternatívny lodivodi pohádali do tej miery, že schopnosti Smeru sú vyššie ako schopnosti ich alternatívy.
Riešenie podobnej situácie v Maďarsku prišlo s tým, že Maďarsko našlo svojho Maďara. Víťazstvo hnutia Tisza je založená na charizmatickom vodcovi. Podľa niektorých komentárov za nim stojí veľmi pestrá paleta politických prúdov, presvedčení, ktorých spája negatívna predstava o Orbánovom vládnutí. Veľmi ľahko sa môže stať, že ich nespája spoločná predstava o podobe iného vládnutia. V tom prípade, ako naznačujú niektorí neprajníci, hrozí rýchly rozpad moci, ktorá má momentálne možnosť pohodlného vládnutia.
Ak by sa to stalo, nemusíme pre paralelu chodiť ďaleko. Na Slovensku máme dokonca dvojnásobnú skúsenosť, ako dokáže neschopnosť zhody vrátiť „loď“ spoločnosti o roky dozadu. Niektorí v tom vidia osobné zlyhanie niektorých politikov. Ja som v tomto prípade kritickejší, aj keď to zlyhanie tých politikov chápem. Podľa môjho názoru nie je to chyba tých politikov, pretože spôsob, akým sa viedla politická diskusia, spôsobil, že títo ľudia sa na politické výslnie dostali! Ak niekto nevidí škodlivosť ľudí ako Robert Fico, Igor Matovič, Richard Sulík ..... pre „loď slovenskej spoločnosti“, tak sa nemôže čudovať, že sa táto loď nikam nehýbe.
V čom je teda prípad maďarských volieb poučením pre momentálne najsilnejšiu opozičnú stranu? Ukazuje sa, že existujú dve cesty ako odstrániť režim budovaný posledných 20 rokov stranou Smer (prečo je tento režim zlý pre Slovensko spomínam a budem písať inde). Tá jednoduchšia je cesta charizmatického lídra, vodcu, ktorý „vyzve“ alfa samca a v čestnom boji ho porazí. Táto cesta bola úspešná v Maďarsku aj na Slovensku. Minimálne sa ukázalo, že táto cesta môže mať krátke trvanie, v prípade ak dlhodobá erózia opozície vyniesla do oblakov problematické osobnosti s pochybnou motiváciou. My skúsenosti máme, história Petera Magyara hovorí o veľkom riziku, že sa môže prejaviť veľmi podobne.
Po sneme PS sa intenzívne ozývali hlasov oponentov, že Michal Šimečka nie je tým charizmatickým vodcom, čo by dokázal vyzvať Roberta Fica na súboj. Odhliadnime od skutočnosti, že rady „nepriateľov“ asi nemajú pozitívnu motiváciu a dôvod, prečo by Ficov Smer mal po 20 rokoch zrazu myslieť na dobro opozície a spoločnosti je ťažké si predstaviť.
Víťazstvo cez program a víziu.
Michal Šimečka síce pracuje na zvýšení svojej osobnej charizmy, snaží sa hľadať mediálnu tvár zoči voči bežnému človeku. Jeho diskusie v krčme sú dobrým tréningom a môžu mu dať veľa do veľkých súbojov. Určite jeho politickým schopnostiam neublížia, ale či zmenia jeho charakter jeho politiky je otázne.
Preto by PS malo skúsiť tú ťažšiu a náročnejšiu cestu. Cestu pokorenia autoritatívneho režimu programovou zmenou. Viac ako príkladom Tiszy so silným vodcom, by sa malo PS inšpirovať poľskou cestou Občianskej platformy. Tá dokázala zhodiť Právo a spravodlivosť, ktorej politika sa skôr podobala tej orbánovsko-ficovskej politike viac ako tradičnej západnej. Napriek trom rokom vládnutia sa darí držať jednotu vlády a naďalej, napriek neúspechu v prezidentských voľbách, vedie v predvolebných prieskumoch.
Základom boja progresívcov proti súčasnej vládnej moci by nemala byť diskusia o osobách a prešľapoch súčasnej moci. Tie môže hodnoverne sprostredkovať iba charizmatická osobnosť podobného typu ako Peter Magyar. Kľúčovým bodom komunikácie by mala byť budúcnosť, teda kroky, ktoré po zmene vlády mieni PS realizovať, spôsoby ako zmeniť negatívny vývoj slovenskej spoločnosti a postupy ako zmierovať napätie v spoločnosti.
Ako som napísal, vláda je zodpovedná aj za stav opozície! A opozícia je presne taká akú si vláda vybuduje. Súčasná vláda túži budovať opozíciu v podobe ako ju predstavoval Igor Matovič, pretože vie, že takáto politická reprezentácia nemôže fungovať dlhodobo konzistentne. Napokon Matovič v svojom pôsobení vo vládnej funkcii pristupoval k opozícii presne rovnako a všetci uznávajú, že jeho vládnutie malo najväčší vplyv na návrat Smeru k moci.
Progresívne Slovensko by malo prestať hrať Matovičovu a Ficovu hru. Ide o hru konfrontácie , ktorá vedie k politike U rampy a rastu napätia v spoločnosti. Stačí si spomenúť plamenné Matovičove výzvy, aby sa PS dištancovalo od spolupráce s Hlasom. Napokon PS, podľa môjho názoru nešťastne, prijalo Matovičovu výzvu.
Napriek všetkému pochopeniu, ktoré mám voči postoju k súčasnej vláde, by ani PS nemalo zabúdať na dve dôležité skutočnosti. Tie sú dôležité na to, aby vôbec progresívci dostanú šancu rozhodovať o moci, ale hlavne budú dôležité pre nich pri snahe vybudovať stabilnú a udržateľnú politickú štruktúru schopnú preklenúť rozpory a volebné obdobia.
Dva problémy budúceho vládnutia PS.
Zopakujem prvý problém: vláda zodpovedá aj za stav opozície. Ak má Slovensko prekonať marazmus, do ktorého nás zatiahlo Ficove štyri vlády, tak jednoduché nesmie postaviť opozíciu k múru. Či sa nám to páči alebo nie, Smer ani SNS nie sú strany, ktoré by neplnili kritéria západnej politickej kultúry. Dokázať niečo, čo by viedlo k ich formálnemu zákazu odporuje princípom liberálnej demokracie. Reálne tak tieto strany zostanú praktizovať svoju politiku a ich potenciál sa vyčerpá iba zoči voči silnej, stabilnej, hodnotovo čitateľnej vláde. V dôsledku rozdrobenosti a chýbajúcej autoritatívnosti súčasnej opozície však takáto cesta nehrozí. Skôr by liberálna a otvorená politika mohla „umierniť“ politiku konfrontačných strán, najmä tých, ktoré majú vybudované stranícke štruktúry.
To je druhá skutočnosť a problém vzťahu k „nepriateľskému táboru“. PS opakuje tradičnú chybu stotožňovania voličov so stranou. Nedá sa uprieť Michalovi Šimečkovi snaha identifikovať podstatu podporovateľa vlády, ale zo strany komunikácie PS stále vyjadruje málo empatie voči voličovi vládnej koalície. AK PS odmieta spoluprácu s Hlasom, Smerom a SNS, odmieta aj ich voličov. Tých to upevňuje v presvedčení, že predstavitelia týchto strán pri kritickom pohľade mali vlastne pravdu a pre liberálnu časť politického spektra sú ich postoje a dôvody nezaujímavé a ignorovateľné. Ich vzťah k stranám „ochráncom“ sa tak ešte upevní.
Na môj vkus sa vo vyjadrenia súčasnej opozície príliš málo zdôrazňuje, že neochota spolupracovať sa týka súčasných vedení týchto strán a politiky nimi presadzovanej. Chýba jednoznačné vyjadrenie empatie voči pocitom ľudí, ktorí sa „progresivizmom“ cítia reálne ohrozený a volia antiprogresívne strany. Kríza klasickej ľavice, úspech strán podporovaných vrstvami s nízkym vzdelaním nie je výsledok propagandistickej manipulácie, ale reálny pocit človeka v svete informačnej a poznatkovej spoločnosti.
Intelektuálna namyslenosť zástancov progresivizmu dokáže potlačiť aj fakt, že progresivizmus ponúka práve týmto ľuďom oveľa lepšie a oveľa prijateľnejšie riešenia ako strany, ktoré vo svojom strachu podporujú. Chápem generačný problém PS, v ktorej veľa ľudí nechápe mentalitu podporovateľov súčasnej vlády. Pre mňa je táto dilema voliča Smeru, Hlasu, SNS pochopiteľná, pretože vekom som bližšie k ich chápaniu sveta ako k chápaniu jadra progresívcov.
Magyarov záver:
Je otázka, či sa maďarská opozícia teraz prejaví ako jednotná sila, ktorá dokáže zmeniť trajektóriu vývoja Maďarska alebo to bude iba krátka epizóda na ceste Maďarska medzi chudobné štáty Európy bez ambície ekonomicky hovoriť do vývoja Európy ale s veľmi silnou ambíciou viesť silné reči. Viac ako budúcnosť Maďarska ma zaujíma budúcnosť Slovenska.
Naznačil som v predchádzajúcich blogoch, v čom je podstata sporu súčasnej vlády a časti súčasnej opozície. Ten spor je principiálny a týka sa predstavy o budúcnosti sveta.
