Aby bolo jasné, som na míle vzdialený od podpory súčasnej vládnej politiky a strán, ktoré sú pri moci. Nie je to kvôli konkrétnym ľuďom, ide čisto o programový a politický nesúhlas so systémom moci a deklarovanému sústavnému boju proti veterným mlynom. Áno argumenty súčasných konzervatívcov reprezentovaných aj vládou SR považujem za donquijotizmus. Spolu s oprávnenými požiadavkami na rešpekt k tradičnými hodnotám sa snažia zvrátiť niečo, čo sa nazýva prirodzený vývoj. To je však námet na iný blog.
Aj keď s vládnou politikou nesúhlasím, aj pri jej posudzovaní sa snažím zachovať pozitívneho myslenia a prínosné body. A z tohto pohľadu predstavuje politika súčasnej vlády pri všetkej hlúposti a nezmyselnosti dôležitú spätnú väzbu o postojoch verejnosti a minimálne väčšiny národa.
Zachránia Huliak s Tarabom zelenú politiku? Možno sa zdá tento názov veľmi kontroverzný až ironický, ale je myslený úprimne. Jeho pôvodná myšlienka vznikla v čase, kedy nová vláda cez menovaných pánov začala realizovať prvé kroky, ktoré rozprúdili krv medzi ochranármi a rôznymi priaznivcami zelenej politiky. Ochrana životného prostredia sa ako búrlivé more odvtedy objavuje vo verejnom priestore, pričom pri voľbách do Európskeho parlamentu by sme mohli hovoriť o zelenej tsunami.
Teraz čakáme, kedy opäť vypuknú vášne o Green Deale, zelenej politike, ochrane prírody a všetkých veciach, na ktoré kvôli horúčave nemáme teraz myšlienky. Ťažko posúdiť, či bude stále červeným súknom Green Deal, ktorý ponúkol krásne červené plátno pre všetkých odporcov súčasne environmentálne politiky, nielen v podobe realizovaných Bruselských opatrení.
Musím povedať, že odporcovia Green Dealu hovoria ľuďom z duše. Hovoria svoju pravdu, ktorú zodpovedá postojom ľudí a s ktorom sa vedia stotožniť masy voličov. Dokonca ak by sme odhliadli racionálnu rovinu, tak by sa s ich postojom stotožnila drvivá väčšina voličov. Aj keď viem, že postoj k Green Dealu sú nesprávne a mimo realitu, plne chápem aj postoj a odpor ľudí. Chyba totiž nie je vo voličoch, ale v spôsobe presadzovania environmentálnej politiky. Ak provokujem „vychvaľovaním“ Tarabu tak preto, aby si prečítali, kde podľa môjho názoru urobili základné chyby.
Pri presadzovaní environmentálnej politiky po dosiahnutí čiastočných úspechov začali dominovať zástancovia menšinového postoja, ktorí pasivitu väčšiny začali vnímať ako prejav súhlasu. odľa môjho názoru podľahli trom omylom, ktoré viedli k tomu, že zabudli správnym spôsobom komunikovať svoje rozhodnutia. Kritériom pre delenie „väčšiny a menšiny“ je vnímanie miesta, ktoré má životné prostredie v ľudskej civilizácie. Niekde hlboko v nás stále existujú dve vnímania postavenia „prírody“, životného prostredia. Atropocentrický postoj vníma ľudskú civilizáciu ako dominantnú a nadradenú nad prírodným svetom. Naopak biocentrizmus rešpektuje rovnoprávne postavenie medzi ľuďmi a civilizáciou, a prírodou, ktorá ju obklopuje. A práve nepochopenie týchto dvoch aspektov a ich rozšírenia v rámci populácie je základom toho, prečo sme svetkami diskusie o Green Deale v tej podobe, ako ju chápeme.
V priebehu tých 30 rokov totižto podľahli ochranári a environmentalisti trom takým omylom, ktoré prestali rešpektovať pri presadzovaní environmentálnych cieľov. Skúsme sa vydať s Ebenezerom Scroogom do sveta environmentálnej politiky.
Príbeh prvý - minulosť
Prvým z omylov, ktorý vplýva na súčasnú environmentálnu politiku, je predstava, že minulosť je reprezentovaná biocentrickým postojom k životnému prostrediu. Možno ešte viac ako v minulosti sa medzi ochranármi presadil postoj, že v minulosti väčšina ľudí žila vo väčšom súlade s prírodou a životným prostredím. Aj preto vo väčšej miere rešpektovali prírodu ako vyžaduje biocentrický pohľad.
To je podľa mňa veľký omyl a nepochopenie súvislosti. Prvý problém akceptácie tohto postoja je vymedzenie „väčšiny ľudí“. Žijeme v dobe najväčšej osobnej slobody v histórii. Nikdy v minulosti sa na rozhodovaní spoločnosti nepodieľala väčšia skupina populácie. Napriek rečiam o oligarchii, deep state a slobodomurároch, nikdy nebolo spektrum ľudí, ktorí dokážu ovplyvniť vývoj spoločnosti také široké. Tá väčšina v minulosti nepresadzovala „vlastný“ postoj k životnému prostrediu, ale plnila správanie, ktorého pravidlá určovali elity. Ak elity nedokázali rešpektovať prírodu, životné prostredie a spoločenské kapacity, viedlo to aj v minulosti ku krachu spoločenského systému. Máme nemalo príkladov civilizácii, ktoré zanikli v dôsledku nerešpektovania ekologických limitov na miestnej, lokálnej a regionálnej úrovni. Pripomeňme stratu lesov na Veľkonočnom ostrove alebo na Peloponéze, vyčerpanie úrodnosti v Mezopotámii alebo Egypte a mohli by sme pokračovať.
Ak spoločenské konvencie nerešpektovali ekologické limity rozvoja spoločnosti, prišiel krutý trest. Ten sa však prejavil iba na obmedzenom území a preto z pohľadu roku 2024 máme dojem, že v globálnom pôsobení sa ľudstvo správalo k prírode lepšie ako sa správame my v súčasnosti. Akurát pritom zabúdame, že v tom čase žiadne globálne ľudstvo a globálne vedomie neexistovalo.
Druhým omylom posudzovania je predpoklad, že ak elity rešpektovali ekologické limity, robili tak z rovnakých dôvodov ako robia environmentalisti v súčasnosti. Je to rešpekt voči prírode a jeho právam. V skutočnosti takýto ľudia sa skôr ako súčasťou elít stávali „vydedencami“ spoločnosti. Oveľa väčšiu časť elít, tvoriacich kritéria spoločenského života robili ľudia schopní rešpektovať rovnako záujmy životného prostredia ako záujmy rozvoja spoločnosti. Rešpekt voči životnému prostrediu a prírode v tom prípade nevychádzal z rešpektu, ale racionálneho uvedomenia limitou spoločnosti a civilizácie.
Pustiť sa do „boja s prírodou“ ak nemáme šancu ju poraziť je logický nezmysel a spoločnosť to musí rešpektovať. Klčovať lesné plochy ak nemáme kapacity na aktívne využívanie pôdy a pre drevnú hmotu nemáme použitie je čistý nezmysel. Nepotrebovali sme zmeniť Alpy na prírodnú krajinu, pretože úsilie, ktoré by to stálo vysoko prevyšovalo benefity. Až keď sa objavili technológie, ktoré umožnili „poraziť“ prírodu, zmenili sme naše okolie na „našu prírodu“.
Rešpekt voči prírode nevychádzal ani tak z racionálneho vnímania rovnoprávneho postavenia ako z čistého strachu a obavy o možných dôsledkoch neudržateľného správania. Príbehy a „tradície“ v tomto prípade slúžili ako sociálna sieť prenosu spoločenského vedomia. Postupne sme nadobudli schopnosť „tvoriť prírodu“ a začali sme ju hojne využívať. Nemali by sme však posudzovať minulé správanie cez súčasné kritériá! Keď použijeme kritéria danej doby, tak „rešpekt“ k životnému prostrediu nebol prejav dobrej vôle, ale prejav zhodnotenie možností a schopnosti spoločnosti.
Príbeh druhý – súčasnosť
Aká je súčasná „Scroogova rozprávka“? V oblasti ochrany životného prostredia sa podarilo nemálo úspechov a opatrení, ktoré zmenili správanie jednotlivcov. Výsledkom bolo, že ochranári a ekológovia prišli k záveru, že ľudia začali rešpektovať životné prostredie. Niekde v podvedomí ochranári nadobudli presvedčenie, že dokázali presvedčiť ľudí smerom k biocentrizmu.
A sme pri koreni. Neviem o nejakých sociologických prieskumoch, ale počet obyvateľov, ktorí sú ochotní a schopní rešpektovať alebo myslieť biocentricky, podľa môjho názoru neprekročí 20 % populácie. Prečo však niekedy ochranári majú dojem, že je to väčšina, čo ich argumenty a kroky chápe a podporuje?
Nuž sa začali realizovať environmentálne opatrenia ľudia veľmi rýchlo pochopili ich prínos pre ich osobu aj pre spoločnosť. Každý, kto cestoval za socializmu okolo Ružomberku, chápal, aký význam má ochrana vôd a ochrana ovzdušia. Každý, kto býval v centre Bratislavy nad dopravnou križovatkou chápal význam znižovania hlučnosti aut a spotreby pohonných hmôt a emisií. Kto videl povaľujúce sa odpadky na sídliskách, okolo obchodov alebo pri skládkach odpadu, chápal, prečo recyklácia a separácia je prínosom aj pre spoločnosť.
Okrem toho ľudia hľadali cestu k prírode. Domáci mazličkovia tvoria jeden s najviac dynamických trhov modernej spoločnosti, turistika, výlety do prírody zaznamenávajú nebývalý boom a renesanciu prežíva aj záhradkarčenie a domáce prírodne aktivity. To všetko vyzerá ako „návrat k rešpektu k prírode“ . Pritom to je presne naopak!
Odpor voči ekologickým zmenám bola minimálna a podpora prírodných aktivít veľká. Uspokojenie environmentalistov bolo tiež veľké a chystali sa tie výzvy, ktoré zostali. Tie výzvy boli globálne a vyžadujú globálne spoločenské riešenia. Prinášajú obmedzenia a zmenu správania jednotlivca, ktorá nie je kompenzovaná žiadnym vedomým ani podvedomým benefitom. Jediným benefitom je „správnosť urobiť niečo pre prírodu“.
Ak si pozrieme celú komunikáciu Green Dealu, tak ide o to, urobiť niečo správne, urobiť zmenu spoločnosti pre boj proti globálnemu otepleniu. Pritom však tí istí ľudia hovoria, že vlastne aj tak nevieme mnohým procesom, ktoré začali zabrániť. Celá komunikácia hovorí o tom, že musíme green deal realizovať, lebo je to v záujme prírody, životného prostredia a ohrozených druhov.
Pre každého biocentrického človeka je toto naozaj faktor, ktorý ovplyvní jeho správanie. Ale opakujem tu hovoríme o marginálnej menšine, ktorej správanie už aj tak často nemá veľký priestor na zmenu. Pre človeka, ktorý v nosičke zoberie psíka na výlet na ľadovec je toto argument z inej planéty.
Chápem a rozumiem tomu čo a prečo hovoria páni Hojsík alebo WIezik. Ale predpokladať, že človek, ktorý kupuje šaty pre svojho psíčka bude bojovať za nimi navrhované riešenia je ilúzia. Áno môžu ich podporovať na úrovni náboženskej viery v pravdu elít, môžu ich podporovať aj racionálnym rešpektom k odborným argumentom. Ale získať pre tieto riešenia podporu väčšiny alebo zabrániť odporu významnej časti je nemožné. Ako sme boli svedkami pred voľbami do EU, Tarabova, či Turekova argumentácia nachádzajú veľké skupiny podporovateľov. A bude ich stále viac.
Príbeh tretí - budúcnosť
Tretím omylom environmentalistov a ochranárov je predstava, že to, čo fungovalo 20-30 rokov dozadu pri presadzovaní ekologických opatrení bude fungovať naďalej. Koktejl „páchania dobra“ s trochou strachu z budúcnosti a osobného uspokojenia (... robím niečo pre záchranu sveta... ) účinne fungovala dlhé roky. Opozícia voči nemu sa však poučila a zdá sa, že dokázala nájsť slabé miesta tohto komunikačného mixu.
Budúcnosť teda nevyzerá rúžovo. Veď ako sa dá bojovať proti jednoduchému „tarabovskému“ argumentu, ako odchod od spaľovacích motorov na malom Slovensku pomôže v boji proti globálnemu otepľovaniu, na ktorom sa Slovensko podieľa povedzme 0,06%? Veď ak zoberieme argumenty odporcov Green Dealu, takmer všetky majú veľmi racionálny základ a je pomerne ťažké sa s nimi nestotožniť. Proti ním existuje jediný argument, musíme to urobiť kvôli globálnemu otepľovaniu a kvôli zodpovednosti za svet. Úprimne? Skoro sa človek diví, že ten odpor voči green dealu je tak malý!
Ako hovorí príbeh o Scroogovi, súčasné rozhodnutia ovplyvnia budúcu realitu. Ak teda nechcem podstatne meniť obsah green dealu, tak existuje jediná možnosť ako zmeniť budúcnosť- zmeniť spôsob komunikácie životného prostredia a obsahu Green Dealu. Ja som si túto „domácu úlohu“ urobil už dávnejšie a možno je čas upozorniť na iné možnosti ako je hovoriť o záchrane tropických lesov, záchrane ľadovcov a zmenách klímy.
Problémom ochrany životného prostredia je že existuje časť a nie bezvýznamná, ktorá popiera samotný proces ochrany životného prostredia, globálneho otepľovania vyvolaného ľudskou civilizáciou. Pre ochranárov satanisti, pre časť ľudí „sprostredkovatelia pravdy“, pre mňa nepodstatní ľudia prezentujúci nepodstatné argumenty. Rád som provokoval študentov environmentálne zameraných predmetov týmto smerom, ale iba zriedka sa otvorene priznali k takémuto postoju. Ak predsa len naznačili takýto postoj, moja odpoveď bola jednoduchá ... „Who cares?“
Prečo je dôležité vedieť, či globálne oteplenie vyvolali procesy spaľovania uhľovodíkov alebo procesy prirodzených zmien klímy alebo procesy slnečnej aktivity? Logika a termodynamika hovorí, že o čo menšia závislosť na vstupoch systému existuje o to spoľahlivejšie funguje systém a jeho výstup. Ak sa klíma môže zmeniť a mení, najväčšiu ujmu pocítia spoločnosti, ktoré sú na tom prírodnom prostredí najmenej závislé a vplyvy prírody dokážu najviac eliminovať. To sa stane dvomi spôsobmi minimalizáciou potreby vstupov a zvýšenie vnútornej efektívnosti procesov. Nie je to jedna z podstatných súčastí riešení v rámci Green Dealu? Asi je to ťažšie komunikovateľné ako „záchrana prírody“, ale určite sa s tým dokáže stotožniť oveľa väčšia časť ľudí používajúcich „sedliacky rozum“
Veľmi dobrým terčom pre odporcov Green Dealu je aj aktvitizmus Európskej Únie, v obsahu aj komunikácii. Únia sa tvári ako spasiteľ sveta, ktorý robí opatrenia v snahe zachrániť svet a „byť príkladom“. Keď potom povie Babiš, že presne tie kroky poškodia našu ekonomiku, tak tá záchrana vyzerá ako samovražda. Prečo však hovoríme o záchrane iných a nie o záchrane Európy? Prečo nepovieme, že Green Deal je nástrojom záchrany našej ekonomiky a jej konkurenčnej schopnosti na dlhé roky?
Asi je na dlhšiu debatu, ale asi by sme sa vedeli stotožniť s myšlienkou, že súčasný globálny svet je stavaný na post-koloniálnych princípoch, v ktorých je zvýhodnená biela kresťanská ---- teda Euróspka civilizácia. A teraz si predstavme situácia, že každá krajina, kontinent môže využívať iba tie zdroje, ktoré má k dispozícii. Aké zdroje energetické a surovinové má Európa? Nebuďme vulgárni a neopisujme to, čo má Európa pre seba slovom začínajúcim H....
Pre mňa totiž logicky vychádza, že rozvoj tretieho sveta, výroby a využívania vlastných zdrojov povedie k prudkému nárastu potreby energetických a surovinových zdrojov. Aj ak by sme dokázali zabrániť použitia hesla „bližšia košeľa ako kabát“ a udržali trhové princípy, tak pri rastúcom dopyte budeme čeliť nie nepodstatnému rastu cien vstupov. Ak budú rasť ceny vstupov a budeme chcieť zachovať vysoké ceny práce, stanú sa europrodukty nekonkurenčné na svetových trhoch a budú limitované iba na vnútorný trh. Čo to znamená z hľadiska EÚ ako lídra svetového obchodu si vieme predstaviť.
Ako predísť týmto problémom? Opäť jednoduché riešenie minimalizovať vstupy a maximalizovať vnútorné procesy, čo povedie k minimalizácii výstupov. Inými slovami hovoríme o podstate obsahu a filozofie Green Dealu. Aj keď môže dočasne zhoršiť konkurenčnú schopnosť, robíme to v situácii, keď je európska ekonomika svetovou špičkou. Ak ostatné krajiny budú nasledovať stratégiu Európy, čo zmenší dôsledky klimatických zmien, bude to dobre, ale mali by sme to považovať iba za „čerešničku na torte“. Primárne by malo byť zabezpečiť konkurenčnú schopnosť Európy v čase, keď prístup k energetickým a surovinovým zdrojom bude pre Európu oveľa náročnejší a zložitejší.
Rovnako by sa mal zmeniť aj spôsob komunikácie ostatných problémov, ktoré v súčasnosti rozdeľujú Slovensko na Tarabovcov a Hujsíkovcov. Nejde o záchranu nejakého územia, lesa, prírodného celku. Tento cieľ bude vždy atraktívny iba pre menšinu. Oveľa viac by sme mali hovoriť o „rezerve“.
Taraba má úplnú pravdu, ak hovorí o „riadení prírody“ teda práve využiť životné prostredie pre potrebu rozvoja spoločnosti na 100%. S tým bude súhlasiť drvivá väčšina antropocentrických občanov.
Otázka by však mala stáť potrebujeme to? Lebo ak teraz využijeme 100% a v dôsledku klimatických, spoločenských, prírodných zmien budeme „potrebovať viac“ už nebudeme mať viac. Nevieme nafúknuť Slovensko a nechystáme sa obsadiť cudzie územie aby sme získali cudzie zdroje pre naše antropocentrické potreby. Tak ako nikto nečakal, že po 100 rokoch nám príroda spočíta to, že ešte v časoch Rakúsko- Uhorska sme „riadili lesy“ vo Vysokých Tatrách, nikdy nevieme, kedy ktorá časť prírodného prostredia môže vypadnúť. Ak však budeme mať „nedotknutú rezervu“, stále budeme mať po čom siahnuť. Možno to znie príliš abstraktne pretože to v rôznych oblastiach môže mať rôzne prejavy.
Koniec rozprávky
V popise blogu upozorňujem, že sa snažím svet posudzovať v rovine storočí a nie desaťročí. Aj keď žijeme prvýkrát v histórii civilizácie v globálnom svete, postavenie rôznych civilizácii v tomto svete je rozdielne. Globálny svet vznikol aj vďaka bielej kresťanskej civilizácie a jej najväčším vynálezom (ale o tom bude iný blog). V ňom sa jej priamo alebo sprostredkovane (prečo Amerika je „destilát“ Európy) podarilo držať dominantné postavenie.
Podobne ako mnohí odporcovia Green Dealu vidím, že Európa stráca svoje dominantné postavenie vo svete. Je to prirodzené a súčasť kolobehu života. Ale malo by byť záujmom každého politika a príslušníka elity, aby sa to dialo, čo najpomalšie a s najmenšími negatívnymi dôsledkami.
Ak by som chcel skrátené zhrnúť obsah článku, tak jeho základné body sú:
- Je potrebné rešpektovať, že väčšina ľudí na Slovensku (a nielen) má antropocentrický postoj a pre nich je zmyslom prírodného prostredia prospievať k rozvoju ľudskej spoločnosti.
- Spoločnosť má právo zasahovať do prostredia a využívať ho pre svoj rozvoj, ale musí pritom rešpektovať aj potreby prírodného prostredia.
- Dosiahnutie udržateľnosti rozvoja spoločnosti je možné iba znižovaním závislosti na prírodných energetických a surovinových zdrojoch a zvyšovaním vnútornej efektivity procesov.
- Znižovanie závislosti na zdrojoch povedie dlhodobo k minimálne udržaniu životnej úrovne vrátane občanov Slovenska
- Podmienkou udržania kvality života na Slovensku je prispôsobiť sa prebiehajúcim ale aj nepredvídateľným zmenám klímy a prírodného prostredia bez ohľadu na ich pôvod.
- Slovensko nie je v kritickej situácii, kedy vyžaduje využívanie všetkých dostupných prírodných zdrojov a preto by malo robiť opatrenia, ktoré umožňujú udržať perspektívne zdroje pre prípadne kritické situácie.
Ak som na začiatku „pochválil“ Tarabu a Huliak, tak preto, že radikálnym antrocentrizmom upozornili environmentalistov a ochranárov, na rozpor medzi ich postojmi a postojmi väčšiny populácie. Odpor, ktorí ľudia pociťovali k ekologickým aktivitám dostal svojich politických reprezentantov. Síce ciele, ktoré nespokojnosť vyvolávajú sú v ešte väčšom rozpore s cieľmi, ktoré „reprezentanti“ presadzujú, ale ak ekologické aktivity nezmenia spôsob pohľadu na spoločnosť a ľudí, majú šancu získať tieto hlasy ešte väčšiu podporu.
