Ešte máme čerstvé zážitky z olympijských hier, ale na Slovensku sa rozvinula pomerne intenzívna diskusia o výsledkoch nášho športu. Povedzme, že neboli dobré, rovno by sa dalo povedať, že boli zlé. Ale sú odrazom najmenšej výpravy akú sme v histórii na letnú olympiádu poslali.
Vzniklo veľa príspevkov, vyjadrení a diskusií. Veľa sa hovorilo o politike, ministerstve, zodpovednosti rôznych politikov. Ako je na Slovensku zvykom, objavilo sa desiatky odborníkov na športovú politiku, organizácia športu a jednoznačné riešenia, ktoré povedú k zlepšeniu výsledkov. Pritom nielen odborníci porovnávali naše výsledky s inými krajinami. V závislosti od presvedčenia nachádzali spoločné znaky alebo vysvetlenia prečo výsledky sú iné ako by sme chceli.
Keďže sa rád priraďujem k Truhlíkom, čo vedia všetko a všade boli, neodolal som pokušeniu vyjadriť sa tiež. Ale úprimne, ako športové drevo sa necítim kompetentný hovoriť ako trénovať a riadiť šport. Zameriam sa na jednu časť, ktorá možno viac ako s politikou podpory športu súvisí so sociálnou politikou. A pridám, že námet mi pripravili už ME vo futbale. Sledovanie OH, výkonov športovcov a komentárov redaktorov pridalo argumenty. Pokúšal som sa v rôznych diskusiách upozorniť na jeden aspekt, ktorý mi v diskusii o slovenskom športe vypadol, ale považujem ho za dôležitý.
Šport a jeho príbehy.
Šport a olympiáda ako jeho najväčší sviatok nie je len o športových výkonoch. To, čo ľudí drží pri obrazovkách, čo ich dnes a zase fascinuje, sú príbehy športu. Nie výkony, ale príbehy predávajú šport a robia mediálny ohlas. Tie príbehy sú malými rozprávkami, v ktorých sa talent, tvrdá práca a prekonávanie prekážok pretaví do úspechu, či už ide o účasť, medailu alebo víťazstvo. Aj keď ide o príbehy rozmanité, pestré a často odlišné, mnohé z nich majú spoločné znaky. A na jeden typ príbehu sa zameriam.
Tento typ príbehu mi napadol už pri Majstrovstvách Európy vo futbale. Typicky slovensky sa tam pri niektorom zápase objavili pripomienky, že keď človek sleduje zápasy Francúzska alebo Holandska má dojem, že sleduje tým z afrického kontinentu a nie európske mužstvo. Áno oba tieto tímy sú a boli schopné zložiť veľmi silnú jedenástku zloženú z hráčov čiernej pleti. Chystal som sa upozorniť na rasistické pozadie takéhoto postoja, ale napokon po chvíle uvažovania som prišiel k opačnému záveru.
Nie je deklarovaný rasizmus odporu voči hráčom inej pleti v tíme západných krajín iba prejavom podvedomého vnímania vlastnej neschopnosti? Nemali by sme sa namiesto otázky, prečo oni majú čiernych hráčov, pýtať prečo mi nemáme „černochov“?
Krátko po futbale prišla olympiáda a priniesla opäť desiatky fascinujúcich príbehov, možno dva, ktoré mi utkveli v pamäti. Pri náhodnom prepínaní som narazil na súboj basketbalistov USA s reprezentáciou Južného Sudánu. Prekvapilo ma, ako sa taká mladá krajina (najmladšia na svete) dokázala presadiť do tej miery, že postúpila na OH. Aj keď hráči Južného Sudánu nedokázali poraziť Dream Team, ich výkon bol rovnako obdivuhodný ako ich príbeh. Podľa nemeckých komentátorov (dovolenkový relax) drvivá väčšina hráčov sa nenarodila v Južnom Sudáne. Takmer všetci mali osobné alebo rodinné skúsenosti s utečeneckými tábormi a jadro tvorili hráči, ktorých rodičia sa v rámci migrácie dostali do Austrálie, kde ako deti „pričuchli“ k basketbalu.
Aj posledný deň sa opakoval podobný príbeh Sifan Hasanovej, rodáčky z Etiopie. Ako tínedžerka si zvolila anabázu utečenca a dostala sa do Holandska, kde dostala šancu na vzdelanie na strednej zdravotníckej škole. Beh ako záujmová činnosť sa rýchlo premenil na systematickú činnosť a výsledok v podobe troch zlatých a troch bronzových olympijských medailí bol rozprávkovým koncom príbehu.
Sú to tri z mnohých príbehov, ktoré majú spoločný rozprávkový základ.
Aké sú príbehy slovenského športu?
Aj na Slovensku máme veľa krásnych športových príbehov. A tak ako nájdeme veľa spoločného v tých vyššie spomínaných, nájdeme aj tu veľa spoločných čŕt. Ide o príbehy o talente a vytrvalosti a .... oddanosti celej rodiny. Je to príbeh obetovanie nielen športovca, ale aj jeho rodičov, rodiny, blízkych, ktorí či už z vlastných zdrojov investujú alebo neustálou prácou získajú prostriedky na výchovu špičkového športovca. Keď spomenieme Vlhovú, Zuzulovú, Slavkovského, Nemca alebo Hamšíka počujeme veľmi podobné príbehy. A v našom okolí pozná každý podobné príbehy obetavých rodičov, ktorí každý víkend vozia deti na zápasy, turnaje a žijú ich športový príbeh spolu s nádejnými športovcami.
Je na tom niečo zle? Určite nie! Naopak podpora rodiny pre vrcholového športovca je veľmi silnou zbraňou pri prekonávaní prekážok a problémov.
Skúsme sa však opýtať a kde máme naše Hasanové?
Nie nehovorím o dovoze migrantov pre športové ciele a udeľovaní občianstva v záujme športovej reprezentácie krajiny.
Hovorím o príbehoch vrcholových, medzinárodne úspešných športovcov, ktorí vyšli z najnižších spoločenských vrstiev, ktorí vyrastali v chudobe a pomocou športu získali úctu verejnosti, spoločenské postavenie a v konečnom dôsledku aj finančné zabezpečenie.
Úprimne neviem si z novín vybaviť žiaden príbeh súčasného alebo nedávneho slovenského športovca, ktorý by napĺňal aspoň sčasti takýto scenár. Pamätám si spred pár rokov príbeh dievčaťa z osady, ktoré v cvičkách prišlo a na okresnej súťaži predbehlo všetky „trénované“ rovesníčky. Ľudia sa jej poskladali na bežecké topánky, tuším ešte nejaké preteky absolvovala a potom dala vo veku 15 rokov prednosť materským povinnostiam. Tento príbeh začal trochu ako bulvár a možno aj preto skončil ako bulvárna správa.
Nemáme utečencov, bývalé kolónie, ani prisťahovalcov. Ale tak ako títo ľudia tvoria chudobu západných krajín, aj my máme svojich chudobných. Takže buďme konkrétny, koľko a akých príbehov poznáte o športovcov, ktorí sa dostali aspoň na národnej úrovni na športový vrchol z osád na východnom Slovensku? Kde je rozprávka o chudobnom mládencovi, deve, ktorá k štastiu vďaka športu prišla? Nie naša „rozprávka“ je o drine, práci, nadšení a často aj o boji so štátom, federáciou a športovými funkcionármi, ktoré čakajú na športovca a jeho okolie pred vytúženým úspechom.
Športové rozprávky ako motor
Môžeme si povedať, že absencia „rozprávky o chudobnom športovcovi“, nie je úplná škoda. Aj bez nich sme dokázali získavať medaile Rad vždy pripomínam, že medaily získavame hlavne v športoch, ktoré sú veľmi drahé. Vodný slalom okrem trvanlivých lodí potrebuje umelý kanál. Tým, ž máme dokonca dva, môžeme smelo konkurovať najvyspelejším krajinám sveta. Streľba neustále potrebuje množstvo spotrebného materiálu. A hokej s výstrojom a potrebou ľadu tiež nepatrí k lacným záležitostiam. V týchto športoch obetavosť rodičov má zmysel.
Obetavosť a oddanosť celej rodiny športovému vyžitiu detí je hlavným príbehom športu na Slovensku. Aj keď sám som nikdy príbeh obetavého rodiča nerealizoval, v okolí poznám desiatky takýchto príkladov. Nešlo o to, že by som nebol ochotný alebo schopný. Moje deti nikdy neprejavili také nadšenie, ktoré by ma nútilo obetovať sa v štruktúrach mládežníckeho športu. Nešetril som peniaze aby získali základy pohybovej prípravy, ale či, v čom a aký športový potenciál majú som posúdiť nedokázal. Mojim cieľom bolo ukázať im aktívny šport ako dôležitú súčasť „životného príbehu“, ale profesionálny šport z ich príbehu rýchlo vypadol.
Ako milujúci otec by som sa určite obetoval ako tisícky iných rodičov. Usmieval by som sa nad ich nadšeným rozprávaním o tom, ako raz budú hrať NHL, NBA alebo ako sa prebojuje na Wimbledon alebo ako bude súťažiť na olympiáde. A pokorne by som chodil na zápasy, turnaje, platil výbavu, sústredenia a všetko to, čo robí otec športujúceho dieťaťa.
Ale detské sny patria deťom. A deťmi sme iba krátko, takže postupne nadobúdame reálnejšiu predstavu o svete. Deti na prahu dospelosti vidia, že niektoré méty sa dajú dosiahnuť iba ťažko a vyžadujú náklady alebo obetu rádovo vyššieho rádu. Z okresného mesta sa do Paríža prebojuješ ťažko, takže pre dieťa to znamená odísť v mladom veku zo známeho priateľského prostredia, stratiť podporu rodiny, ktorá bola jeho motorom aj zdrojom energie. A to všetko s rizikom toho, že pri dospievaní sa ukážu zdravotné obmedzenia, ktoré zabránia prekonať posledný krok k športovej kariére.
Prečo potrebujeme „rozprávkové príbehy“?
A tu sa dostávame k tým príbehom, ktoré v slovenskom športe absentujú. Športovci, ktorých som spomínal na úvod totiž dosiahli zázrak. Ocitli sa vo vyspelej západnej krajine, ktorá im dala možnosti, o akých mohli vo svojej domovine iba snívať. Hasanová ako zdravotná sestra by mala príjem a kvalitu života o akom etiópska žena môže asi iba snívať.
Juhosudánski basketbalisti by ako vyhadzovači, smetiari, upratovači dosiahli príjem, ktorý pre ich rovesníkov v rodnej krajine je vstupenkou do raja. Ale talent, predispozície a veľa námahy im otvoril aj inú cestu, cestu kvantitatívne vyššej kvality. Aj keď to nedotiahneš do NBA aj v slovenskej basketbalovej lige dostaneš kvalitnejší život ako by si dosiahol ako upratovač alebo smetiar.
Ako vyzerá rozhodovanie v prípade slovenského mladého športovca? Ak je dieťaťom obetavej rodiny a prejavil náznak talentu a ochoty pracovať, tak v priebehu mládežníckej športovej kariéry videl dosť. Pritom spoznal možnosti, ktoré mu dával šport, cenu, ktorú zaplatí aj riziko, ktoré to nesie. Zahrať „dedinský“ futbal ako vreckové pre študenta je skvelé vylepšenie rozpočtu, ale ako súčasť profesionálnej kariéry je to pre priemerného príslušníka strednej triedy nedostatočné...
Preto sa prechode na vysokú školu postoj k športu zväčša výrazne láme a mnohí aj potenciálne nádejní športovci opúšťajú sféru výkonnostného športu. To, čo im ponúka vrcholový šport v spojení so vzdelaním je nedostatočne motivačné, aby opustili efektívnejšiu cestu.
A tu sa dostávame do začarovaného kruhu. Keď nemáme športovcov v kategórii dospelých, nemôžeme mať konkurenciu a keď nemáme konkurenciu, nie je dôvod o tom mediálne rozprávať a keď nie je dôvod mediálne prezentovať, nie je dôvod financovať športové aktivity a keď nie je financovaná organizačná infraštruktúra, nie je záujem dospelých športovcov.
Dá sa to zmeniť?
Na začiatku som sľúbil, že sa nebudem starať do politiky športu. A svoj sľub nedodržím. Zaradím sa do skupiny pseudo-odborníkov, ktorý dávajú jednoznačné riešenia. Ale rovno poviem, že akceleračný nástroj pre rozvoj športu nevidím v ministerstve ani väčšej podpore športových klubov. Akcelerácia by podľa môjho názoru mohla priniesť skôr zmena sociálnej politiky.
Šport na Slovensku je momentálne budovaný zdola a postavený na iniciatíve občanov. Nie je to dobre ani zle, je to proste tak. Skupina ľudí, ktorá má záujem o nejaký šport založí klub a začne hľadať zdroje pre svoju činnosť. Je to boj, ale s podporou nadšených a zainteresovaných rodičov sa dá bojovať na dobrej úrovni.
Problémom tohto systému je, že v ňom nie je miesto pre „chudobných“. Sociálne slabšie vrstvy nemajú skúsenosť, na ktorú by sa mohli odvolať. Nikto v ich okolí roky nepozná, čo predstavuje vodiť deti na tréningy a čakať na nich. Poznám prípad, keď v drahom športe ponúkli deťom zo sociálnych rodín možnosť trénovania zdarma. Bariérou sa stala nutnosť priviezť dieťa na tréning a po tréningu si ho vyzdvihnúť. Pre ľudí, ktoré nemajú žiadnu priamu ani sprostredkovanú skúsenosť, je to väčšia prekážka ako by sa zdalo. Navyše, keďže nikdy sa na spoločenských aktivitách nepodieľali ani nevedia ako sa môžu zapojiť do chodu organizácie.
Výsledkom je, že nielen z kolektívnych športov poznáme prípady „nespravodlivosti“ keď klub, tréner musí bojovať medzi nadšením a záujmom (rodiny okolo jedného mladého športovca) na jednej strane a talentom na druhej strane. Venovať hodiny života rodiča a potom sledovať, že väčší priestor dostáva dieťa, ktorého rodičov úspechy športovej komunity vôbec nezaujímajú je frustrujúce a viem si predstaviť náročnosť rozhodovania trénerov a funkcionárov klubu.
Iste väčšie príspevky štátu by mohli odbremeniť finančne „nadšených“ rodičov a príbuzných. Predstava, že ich nahradia je však nerealistická až škodlivá, pretože s najväčšou pravdepodobnosť by viedla iba k plytvaniu a vyhadzovaniu peňazí.
Angažovanosť ako základ organizácie športu na Slovensku vedie k ešte jednému problému. A tou je nadmerná a predčasná špecializácia. Na olympiáde sme počuli veľa príbehov športovcov, ktorí začínali ako futbalisti a skončili vo finále olympijskej atletickej súťaže, začali ako basketbalisti a súťažili vo volejbale. Situácia, keď niekto príde z iného športu a zaujme miesto dieťaťa človeka s dlhoročnými zásluhami o rozvoj klubu je na Slovensku skôr výnimkou ako pravidlom.
Navyše nám k tomu chýba aj „infraštruktúra“ Športové kluby zahrňujúce rôzne športy, kde si športovec prechádzal vo vnútornej organizácií na základe osobných predpokladov nájdeme už iba výnimočne. Nedostatok financií a závislosť na „aktívnych zúčastnených“ (rodičov a okolie športovcov) vedie k oprávnenému tlaku na kontrolu financovania a teda veľmi rýchlo k segregácií „úspešných a neúspešných športov“
Výsledkom sú športové kluby zamerané na jeden šport, v ktorom sa dieťa špecializuje už vo veku dávno pred 10 rokom. Klub závislý od výsledkov nielenže nepodporí aby si futbalista „odbehol“ v sobotu pred zápasom na atletický míting, alebo tenisový turnaj, ale skôr takýto hráč môže očakávať za to potrestanie. Nadal či Roglič ako svetové hviezdy ukazujú, že aj s tým vekovým handikepom sa môže človek prepracovať na svetovú špičku ak má dostatočné základne pohybové návyky.
Sociálny šport ako možné riešenie
Riešením by mohlo byť zameranie podpory štátu najmä na športové kluby so širším spektrom pohybových aktivít, ktoré by umožňovali jednoduchý prechod medzi športami. Predstavme si príklad športových klubov typu Sokol, Orol, TJ, ktoré v súčasnosti plnia skôr funkcie športových klubov dôchodcov ako živých organizmov.
S podporou štátu vo finančnej a hlavne metodickej rovine by sa skôr ako kompetenciám v športe venovali rozvoju všeobecnej pohybovej príprave mládeže. V duchu olympijského hesla by mohli súťažiť so „špecialistami“ a zažívali by nepríjemne prehry, ale zároveň by získavali všestrannosť a správne telesné návyky. Cez sociálne programy by nemalú časť detí v takýchto organizáciách tvorili deti zo sociálne slabších vrstiev, ktoré by okrem športovej prípravy získavali aj prehľad o možnostiach a perspektívach uplatnenia v živote.
V priebehu niekoľkých rokov by deti dostali základy rôznych športových aktivít a činností, základné športové aj pohybové danosti. Deti zo sociálne slabých rodín by mohli v prípade prejaveného talentu získať odborné posúdenie či a do akej miery majú telesný potenciál nastúpiť dráhu „výkonnostného“ športovca.
Ak by takýto identifikovaný talent zo sociálne slabej rodine prešiel do špecializovaného športového klubu so základnými návykmi, ľahšie by sa zaradil do systému klubu a znížil by pocit „nespravodlivosti“ voči zaslúžilým členom. Navyše ak by išlo o športovca zo sociálne slabej vrstvy priniesol by do klubu aj štátnu podporu viazanú na jeho potenciál.
Koľko potenciálnych reprezentantov a športovcov zanedbáme, pretože nadané deti nemajú na to pravidelne chodiť na tréningy alebo súťaže. A naopak pre koľko talentované, pohybovo nadané deti by práve šport mohol byť spôsobom ako sa vymaniť z generačnej chudoby, v ktorej ich rodina roky žije? Neviem, či by išlo o jednotlivé príbehy, alebo by ich boli desiatky. Odhadnúť, či by z toho boli účasti na olympiáde alebo dokonca medaily je skôr veštenie z gule ako kvantitatívny parameter.
V princípe však ide o iné. Ide o to ako sa staviame k „našich chudobným“. Ako ich vníma sociálno- demokratická strana, ktorá vládne už 13 rokov v tejto krajine? Ako ich vnímame my ako reprezentanti strednej vrstvy? Vnímame ich ako potenciálny zdroj rozvoja spoločnosti, ako skupiny, kde sú desiatky až stovky pohybovo a športovo nadaných detí, ktorým chudoba bráni využiť potenciál a šport by im otvoril možnosť dostať sa z chudoby? Alebo sú pre nás záťažou, ktorú síce nesieme, ale našim cieľom je dať jej základné prostriedky pre život a vylúčiť ich z našich životov? Predtým než si úprimne zodpovieme, spomeňme si na „čiernych futbalistov“, „juhosudánskych basketbalistov“ či Hasanovú. A možno mnohí budeme z vlastných odpovedí prekvapení.
Patrím k stovkám tisíc „ministrov“ a „olympijských funkcionárov“, ktoré sociálne siete dokážu vytvoriť po každom úspešnom, či neúspešnom športovom podujatí. Niektorí vidia jednoduché riešenia vo väčšom množstve peňazí, vytvorení ministerstva, podpore pre kluby. Možno by sme mali začať od začiatku a uvažovať na tým
PREČO?
Čo je zmyslom športu, zmyslom reprezentácie, účasti na olympiáde a získania medaily? Možno by to nemalo byť o reprezentácii, národnej hrdosti, identite a dokazovaní národných schopností. Možno by to malo byť skôr o príbehoch, ktoré dokážu posunúť túto spoločnosť niekam dopredu.
