Rozhodli sme sa chvíľu stopovať - nechať sa odviezť hocikam, kam nás vezme prvé auto a potom uvidíme. Viezlo nás len pár dedín. Počas cesty nám to došlo - že nemáme nič na spanie vonku, nie sme bohvieako oblečení, bez peňazí na jedlo. Zato máme kopu času a môžeme nasledujúcich 23 hodín robiť úplne čokoľvek.
Úloha prvá - prenocovať. Kde? Všetci sa budú báť - že ich okradneme, oklameme, zneužijeme... Taký je svet, prečo by nám mali veriť. Nuž, skúsime - poprosiť a byť slušní, možno sa podarí niekoho nájsť. Iný plán sme nemali. Vodič nás vysadil pri kostole - výborne. Nájdeme kostolníka, ten bude mať dobré srdce, poprosíme, či nás prenocuje. Kostolník mal asi sedemdesiat, jeho pani podobne. „Dobrý den, jmenuji se Vtěrka, mám takovou žízeň, že když mi dáte najíst, tak bych u vás i přespal..." Presne tak to nebolo, ale asi sa to veľmi podobalo. Ešte sme ponúkli sme, že radi s niečím pomôžeme, aby sme aspoň trochu tú prosbu o nocľah vyvážili. Videli, že pri sebe nemáme vôbec nič. Nešlo im do hlavy, že hoci sme spolu na ceste, nie sme zaľúbený pár. Prácu od nás vraj nepotrebujú, čo vyrástlo doteraz je pooberané a nové dozreje neskôr. Ale nemajú veľa návštev, nech ostaneme, aspoň bude veselšie. Klasicky konzervatívne nám podelili úlohy - mládenec ochutnávať všetky druhy domácej pálenky. Dievčina obliekať periny a pomôcť s večerou a koláčom.
U úplne cudzích ľudí sme prežili veľmi príjemný večer. Teta rozprávala, aké to bolo, keď bola mladá. Ujo sa smial Ivanovi, keď ho pri každom poldecáku striaslo. Periny boli páperovo obrovské a chladné. Zaspala som niekde na ceste medzi sadnutím si na posteľ a ľahom.
Zobudilo nás slnko a teta kŕmiaca sliepky. Naraňajkovala nás, nabalila nám vodu a s požehnaním poslala ďalej.
Kus cesty sme sa vracali pešo. Stretli sme krásnu starú tehelňu, miestni nám ju ukázali. Vydržali sme bez obeda. A presne načas sa vracali štiavnickým kopcom dolu. Spolu s ostatnými dvojicami z rôznych smerov. Všetci z nás prespali v posteli. Nikto nebol hladný. A trvalo nám hodiny, kým sme si vyrozprávali, ako bolo.
Volalo sa to Cesta k ľuďom. Na tej ceste sme ich našli veľa. Tým „našim nočným" som ešte niekoľko rokov potom posielala vianočné pohľadnice.
Marie Stracenská
