Občianske združenie Outward Bound Slovensko vzniklo v roku 1993. Čerpá z medzinárodného know-how organizácie Outward Bound, ako aj zo skúseností bývalej československej Prázdninovej školy Lipnice. Poslaním organizácie je prostredníctvom zážitkového učenia stimulovať všestranný rozvoj osobnosti a napomáhať v skvalitňovaní spolupráce medzi ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: zažili sme, ľudia a my, učenie (sa) zážitkom, Súkromné, Nezaradené
To vonia ako u nás cez víkend keď som bola malá! Takto to voňalo v kúpeľni u starej mamy! U našej babky takto voňali periny! Lejeme do nádobiek tekutý škrob a skoro každému sa niečo vybavuje. Keď ešte neboli aviváže, babky škrobili posteľnú bielizeň a košele... A bola presne tá vôňa. Nejdeme škrobiť ani žehliť. Len s priateľmi stráviť príjemný večer. Chceme skúsiť, čo urobí kombinácia škrob a akrylové farby.
Potrebujete statív, pár plastových fliaš, dobrý nástroj na prederavenie vrchnákov, špagát, vodu, farby a veľké hárky papiera. A keď to vhodne dáte dokopy, dokáže aj celkom ľavý človek vyrobiť krásne obrazy. Napríklad takéto...
„O druhej ráno sme sa zobudili - navštívilo nás malé zviera - plch. Hodinu sme ho počúvali, keď narazil do piecky vykríkli sme a prišla Jarka a zapálila nám sviečku. Potom sme zaspali. Dnes už to nehrozí, pretože dnes už spíme v týpí."
Budeme spať v týpí. Dnu sa vmestia aj šiesti ľudia. Nie, nebude tam zima, ak treba, uprostred sa dá rozložiť oheň. Nezhorí to, neboj sa. Ani v búrke ho neodveje. Nie, nepremokne, to je vojenská celtovina. Asi sme vyzerali dosť pochybovačne. Ľudia z mesta. Majiteľ ranča nás upokojil a potom dovolil stavať s ním. Po minulom týždni už vieme - týpí je skvelé obydlie. A - možno by sme ho s malou pomocou vedeli aj postaviť!
Veškeré moje úsilie písať denník počas programu, sa skončilo fiaskom. Bolo toho veľa. Tak dobre, púšťam sa do písania doma, otváram worďácky dokument a dlho sa pozerám na zvislý blikajúci pásik. Prsty sú v strehu a čakajú na impulz z mozgu, ktorý im napovie, ktoré klávesy treba stlačiť. Neprichádza. Namiesto toho sa pásik rozmihotá a slzy sa mi tisnú do očí. Premietam si udalosti z predošlých dní a neľahké začiatky.
Dole som sa nadýchla. Teraz ma čaká dobrá polhodina šliapania v tristometrovom prevýšení. Jaskyňa je vysoko, treba si k nej dôjsť. Je to ako kráčať po schodoch. Dlho a strmo. Chvalabohu, že nefajčím. Už po chvíli fučím, snažím sa držať krok s ostatnými. Nejde to. Namakaní chlapi ma predbiehajú. Nevadí, aj tak sa hore počkáme.
Cez celé čelo mám škrabanec, menší na ľavom líci. (Potme v lese človek veľmi nevidí.) Za nechtami špinu, ktorá sa nezmyje ešte pár dní. (Ale bazový likér, ktorý ju zavinil, bol skvelý!) Na lýtku veľkú odreninu, modriny neporátam. (Skaly, kurník, v zatopenom lome ich je celá kopa.) V palci na ruke trochu hnisá šípkový tŕň. (Trnkám okolo som sa vyhla, aj hlohu, šípky som v tom behu neminula.) Pripálené ramená už nebolia, ale začali sa lúpať. (Malo mi napadnúť, že kým si postavíme plavidlo, chvíľu to potrvá...)
Tak sme teda vyčistili zatopený lom. Všetko na ňom je krásne - vápencové strmé skaly, tyrkysová čistučká voda, tieniace kríky okolo aj lúka nad ním. Len ten strašný neporiadok... osem plastových vriec sme odvozili, s otázkou - ako dlho to vydrží upratané? A ako to, že domácim je to jedno? To čistenie bolo natoľko odporné a nepríjemné, že sme o tom napísali. (http://studiozazitku.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=274120bk=29309)
V ruke si otáčam zvláštnu kovovú vec. Má možno sto rokov. Dva kúsky kovu, ktorý tvoria valček. Pántik zospodu polvalčeky otvára. Slúžilo to na šúľanie cigariet. Ivan vyťahuje príslušenstvo, ktoré k nim patrí - paličku na štuchanie a špičku – asi z parožia, krásne zdobenú striebrom. Nádherné vecičky.
Je jeden taký lom. Krásny, vápencový. Kúsok od ukrajinskej hranice. Pred pätnástimi rokmi tu skončili ťažbu - na veľký žiaľ miestnych chlapov, ktorí prišli o robotu. Ale k radosti miestnej omladiny. Zoširoka zďaleka sem chodia. Pod lomom stoja autá so značkami MI SO, ale aj KE a PP.
Napíšte si meno a vhoďte ho do klobúka..... Inštrukcia bola jasne zadaná, človeku však v hlave prirodzene prebleskne, na čo? Prečo? Čo sa bude diať? Opäť ďalšia neznáma. Už sme si však na to aj trošku zvykli, veď sme na extrahodinách. Tak máme aj extra prístup, a potom, ono sa to aj tak skôr či neskôr vyjasní. A tak aj bolo.
„Čo si ty to za človeka? " „ Kedy zajtra vstávame?" Otázky, ktoré nám možno dodnes znejú v ušiach. Ešte večer pri rúbaní dreva si z toho uťahujeme. To ešte nevieme, čo to na nás chystajú.
Úprimne, žiadny veľký milovník prírody som nikdy nebola. Hmyz, kam len oko dovidí a ucho dopočuje, furt nejaká tá tráva, čo dráždi moje alergické členky, blato, a žiadne umelé osvetlenie. Ani v noci. No fuj. Dodnes preto nechápem, ako som sa tam ocitla. V noci, v lese, s princeznou na pleciach.
Tmolíme sa po vonku a robíme skupinovú fotku. Zapraská dedinský rozhlas a zaznieva ľudová pieseň. Stíchneme a počúvame hlásenie rozhlasu: „Milí občania, pozývame vás na divadelné predstavenie „Čo by bolo keby", tvorivé prepracovanie klasickej rozprávky v podaní amatérskej skupiny Tvornádo. Dnes večer o šiestej v divadle Pôtoň. Vstupné je voľné. Opakovanie oznamu.." Nasleduje neveriacke krútenie hlavou a niektorí sa za ňu i chytajú. Pohľad na seba a na hodinky. Tvornádo, to sme my. Žiadni herci ani režiséri, len pár mladých, ktorí spolu prišli stráviť predĺžený víkend. Za niečo vyše šesť hodín máme vystúpiť na javisko. V očiach horí plameň tvorivosti.
Povedali nám - zoberte si veci na pár hodín. Vonku bolo krásne, veľa sme toho nepotrebovali. Keď sme zašli za Štiavnicu, vytiahli zoznam. „Júlia pôjde so Štěpánom. Katka s Janom. Alex s Martinom. Mary s Ivanom..." ďalej som už nepočúvala. Kam? „Týmto smerom. Kam chcete. Stretneme sa zajtra o tomto čase na tomto mieste. Dávajte na seba pozor! Ahojte!" Ivana som poznala tak, ako hocikoho iného z tých asi tridsiatich ľudí, s ktorými sme už týždeň spolu trávili čas. Nijako výnimočne, zdal sa v pohode.
Vždy som bola tá opatrnejšia. Odkedy som si po prvý raz vytkla členok v siedmich rokoch a potom ešte veľakrát, naučila som sa, že našľapovať treba opatrne. Svinsky to bolelo. A každé ďalšie zvrtnutie sa prihodilo ľahšie. Au. Tak som vždy bežala len tak opatrne. A zásadne som odnikiaľ neskákala. Pri dlhšej chôdzi vždy pružné ponožky. A vôbec, pohyb mi vždy prišiel menej podstatný ako knihy.
