Občianske združenie Outward Bound Slovensko vzniklo v roku 1993. Čerpá z medzinárodného know-how organizácie Outward Bound, ako aj zo skúseností bývalej československej Prázdninovej školy Lipnice. Poslaním organizácie je prostredníctvom zážitkového učenia stimulovať všestranný rozvoj osobnosti a napomáhať v skvalitňovaní spolupráce medzi ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: zažili sme, ľudia a my, učenie (sa) zážitkom, Súkromné, Nezaradené
Manžel britskej kráľovny Alžbety II. Princ Filip, Vojvoda z Edinburghu, oslavuje 30-ročné výročie vzdelávacieho inštitútu na Cambridgskej univerzite, ktorý vznikol na základe myšlienok princovho mentora Kurta Hahna.
Po prvý raz som viedla expedíciu ako zvláštnu formu team buildingu pred pätnástimi rokmi. Bolo to po dohode s manažérkou slovensko – americkej spoločnosti, ktorá mala hlavu otvorenú a vedela počúvať návrhy aj argumenty.
To vonia ako u nás cez víkend keď som bola malá! Takto to voňalo v kúpeľni u starej mamy! U našej babky takto voňali periny! Lejeme do nádobiek tekutý škrob a skoro každému sa niečo vybavuje. Keď ešte neboli aviváže, babky škrobili posteľnú bielizeň a košele... A bola presne tá vôňa. Nejdeme škrobiť ani žehliť. Len s priateľmi stráviť príjemný večer. Chceme skúsiť, čo urobí kombinácia škrob a akrylové farby.
Potrebujete statív, pár plastových fliaš, dobrý nástroj na prederavenie vrchnákov, špagát, vodu, farby a veľké hárky papiera. A keď to vhodne dáte dokopy, dokáže aj celkom ľavý človek vyrobiť krásne obrazy. Napríklad takéto...
„O druhej ráno sme sa zobudili - navštívilo nás malé zviera - plch. Hodinu sme ho počúvali, keď narazil do piecky vykríkli sme a prišla Jarka a zapálila nám sviečku. Potom sme zaspali. Dnes už to nehrozí, pretože dnes už spíme v týpí."
Budeme spať v týpí. Dnu sa vmestia aj šiesti ľudia. Nie, nebude tam zima, ak treba, uprostred sa dá rozložiť oheň. Nezhorí to, neboj sa. Ani v búrke ho neodveje. Nie, nepremokne, to je vojenská celtovina. Asi sme vyzerali dosť pochybovačne. Ľudia z mesta. Majiteľ ranča nás upokojil a potom dovolil stavať s ním. Po minulom týždni už vieme - týpí je skvelé obydlie. A - možno by sme ho s malou pomocou vedeli aj postaviť!
Unavený Joe bol rád, že prišiel na to miesto. Oproti tmavej oblohe sa črtali siluety vigvamov. Stúpal z nich dym, vnútri tušil spiace deti. Pri ohni sedeli dospelí, pospevovali, dojedali spoločne uvarený guláš a hovorili, aký bol deň. Chválili oštepy, ktoré deti vyrobili. Hodnotili množstvo malín, ktoré priniesli z lesa a porovnávali bylinky, ktoré nazbierali na čaj.
Veškeré moje úsilie písať denník počas programu, sa skončilo fiaskom. Bolo toho veľa. Tak dobre, púšťam sa do písania doma, otváram worďácky dokument a dlho sa pozerám na zvislý blikajúci pásik. Prsty sú v strehu a čakajú na impulz z mozgu, ktorý im napovie, ktoré klávesy treba stlačiť. Neprichádza. Namiesto toho sa pásik rozmihotá a slzy sa mi tisnú do očí. Premietam si udalosti z predošlých dní a neľahké začiatky.
Dole som sa nadýchla. Teraz ma čaká dobrá polhodina šliapania v tristometrovom prevýšení. Jaskyňa je vysoko, treba si k nej dôjsť. Je to ako kráčať po schodoch. Dlho a strmo. Chvalabohu, že nefajčím. Už po chvíli fučím, snažím sa držať krok s ostatnými. Nejde to. Namakaní chlapi ma predbiehajú. Nevadí, aj tak sa hore počkáme.
So Zoltánom Demjánom som sa po prvý raz stretla pred šestnástimi rokmi. Tuším. Už je to dávno. Stál na začiatku organizácie, ktorá chcela mladým prinášať dobrodružstvo, nový pohľad na trávenie voľného času, iný spôsob spoznávania priateľov aj seba. Vtedy úspešný športovec a manažér mal v hlave veľa plánov a predstáv. Mnohé z nich v Štúdiu - a vôbec, v zážitkovom vzdelávaní - stále fungujú. Po rokoch som ho požiadala o rozhovor. Športovcom byť neprestal, ale medzičasom sa stal uznávaným lektorom.
Na hrane dreveného obloženia v maličkej nízkej kuchyni stojí jeden svätý obrázok vedľa druhého. Aspoň tridsať ich tu je, prekrývajú sa. Nad stolom pri stene sa skláňa bielovlasá kuchárka, nalieva štamperlíky. Zo sporáka vonia kapusta s hríbmi, ešte ju treba chvíľu variť. Teplo je - vonku 25 stupňov, tu určite vyše tridsať. Babička si utiera pot z čela a dvíha kalíštek. „Žeby nebl posľidňij!" Lahodné je, z Ukrajiny. Tá kuchynka je v dedinke Inovce, na slovensko - ukrajinskom pomedzí. Varili sme tu spolu s babičkami aj ich dcérami a nevestami. Pochúťky, ktoré keď človek ochutná, ťažko prestane jesť...
„A to také hrubé?" „Také, také, pravda. Také, jak kuchárky", smeje sa pani v zástere a utiera si do nej ruky od múky. Na peci sa pečie lokša, na tepši na stole čaká vykysnuté cesto. V kuchyni to krásne vonia. V inej sa k lokšiam robí pikantné údené, v ďalšej kapusta s hríbmi a iná pani chystá koláče s kozím syrom. Varili sme v Inovciach - malej dedinke kúsok od ukrajinských hraníc. Varí sa tam podobne ako v mnohých mestách a dedinkách na východnom Slovensku. S tetami sme strávili v ich kuchyniach krásnu a príjemnú polovicu dňa. Preto boli ich jedná pre nás výnimočné. Berte tieto recepty na špeciality z kraja pod Inovcami, ktoré si gazdiné odovzdávajú už veľa generácií, ako takú východoslovenskú kuchárku. Nie náhodou sa mäso medzi surovinami objaví len zriedkavo... Dnes diel prvý - múčne jedlá.
Prečo robíš túto prácu - pýtajú sa ma občas. Ale to nie je práca, žiada sa mi vždy odpovedať. Teda, asi to práca aj je, ale nedostávame za ňu peniaze. Ale s kým to robíme, je dobrá otázka.
Fotíme všetci. Lepšie, horšie, na farbu aj v čiernobielych odtieňoch. Portréty, krajinky, hru svetla, makro krásy. Veľa vecí tu už bolo. Ako to urobiť inak? Napríklad... pozrieť sa na to z iného uhla? Z inej strany? Trochu sa pritom pohýbať? Skúsiť to... zhora? Nech sa páči. Príbeh Rybára a Morskej panny...
Za nechtami čierno, už tretí deň. Nejde to umyť ani vyškrabať, to mám za to, že chcem všetko skúsiť... Bazový likér. Bazovica. Kríkov okolo bolo dosť, baza ešte nie vysušená. Výzva.
Cez celé čelo mám škrabanec, menší na ľavom líci. (Potme v lese človek veľmi nevidí.) Za nechtami špinu, ktorá sa nezmyje ešte pár dní. (Ale bazový likér, ktorý ju zavinil, bol skvelý!) Na lýtku veľkú odreninu, modriny neporátam. (Skaly, kurník, v zatopenom lome ich je celá kopa.) V palci na ruke trochu hnisá šípkový tŕň. (Trnkám okolo som sa vyhla, aj hlohu, šípky som v tom behu neminula.) Pripálené ramená už nebolia, ale začali sa lúpať. (Malo mi napadnúť, že kým si postavíme plavidlo, chvíľu to potrvá...)
Tak sme teda vyčistili zatopený lom. Všetko na ňom je krásne - vápencové strmé skaly, tyrkysová čistučká voda, tieniace kríky okolo aj lúka nad ním. Len ten strašný neporiadok... osem plastových vriec sme odvozili, s otázkou - ako dlho to vydrží upratané? A ako to, že domácim je to jedno? To čistenie bolo natoľko odporné a nepríjemné, že sme o tom napísali. (http://studiozazitku.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=274120bk=29309)
V ruke si otáčam zvláštnu kovovú vec. Má možno sto rokov. Dva kúsky kovu, ktorý tvoria valček. Pántik zospodu polvalčeky otvára. Slúžilo to na šúľanie cigariet. Ivan vyťahuje príslušenstvo, ktoré k nim patrí - paličku na štuchanie a špičku – asi z parožia, krásne zdobenú striebrom. Nádherné vecičky.
Je jeden taký lom. Krásny, vápencový. Kúsok od ukrajinskej hranice. Pred pätnástimi rokmi tu skončili ťažbu - na veľký žiaľ miestnych chlapov, ktorí prišli o robotu. Ale k radosti miestnej omladiny. Zoširoka zďaleka sem chodia. Pod lomom stoja autá so značkami MI SO, ale aj KE a PP.
Tá je úžasná, tá je strašná, rada by som ju spoznala, musí byť namyslená, ktovie ako vyzerá nenamaľovaná, ktovie, čo má naozaj rada a čo sa len tvári... Už sa vám stalo, že sa o niekom takto rozprávalo, a vy ste sa len usmievali - chceli by ste vedieť, ja viem. Známy človek, ktorý nebol taký známy vždy. Spoznali ste ho veľmi dávno, keď bol ešte len jedným z veľkej skupiny. Šťúplym dievčaťom, s výrazným vystupovaním a nepriestrelnou úprimnosťou, ale aj so slabými chvíľkami. Takto som pred dlhým časom spoznala Adelu Banášovú. Ako začínajúcu moderátorku v ešte nie primetimovej časti vysielania, zbierajúcu skúsenosti, rozhliadajúcu sa po svete. Stretli sme sa na jednej z akcií, ktoré Štúdio zážitku robí pre mladých. Na pobyte, ktorý by sa dal pripodobniť táboru pre dospelých. Na dovolenke plnej hier, pohybu, rozprávania. Odvtedy väčšinou z diaľky sledujem, ako sa má a čo sa okolo nej deje. Vždy, keď sa stretneme potvrdím si - nezmenila sa. Je rovnako úprimná, krehká, silná, dôvtipná, veľkorysá, odhodlaná, veselá... ako vtedy. A teraz, po tých rokoch, som sa po prvý raz rozhodla zistiť, ako na to leto spomína.
