Po krátkej nalievarni o dramaturgických postupoch a roliach v divadle sa púšťajú všetci do diela. Kulturák znie nápadmi, skúšaním, behaním kostýmerok a kulisárov, do dediny je vyslaný propagačný tím s megafónom. Priestorom to kreatívne cvrliká, šepoce, šuchoce a buchoce. Dievčatá po návrate z dediny vylepujú plagáty, vo vestibule sa menia vypálené žiarovky, sála sa upratuje a pripravuje na divákov. Za pódiom je free láska. Po pol piatej začína prvá skuška. Herci na seba hľadajú vhodné kostýmy, pridáva sa hudba, osvetlovači doladzujú svetlá. Divadlom znie „ekšn". Kde tu, ešte niekto zle stojí a treba mu doladiť dialóg. Scénku prerušuje režisér a vychytáva hluché pasáže. Skúšajú ostošesť.

Z balkóna pozorujem napätie pred predstavením. Diváci pomaly vchádzajú do tmy hľadiska. Scéna je atmosfericky nasvietená. Malí sadajú zvedavo do prvých radov, veľkí opatrne dozadu. Podo mnou herci - účastníci cez zástenu pozorujú hľadisko a zvedavo šepocú. Nad zvukárskym pultom posledné inštrukcie od režisérok.

Pred divákov vstupuje rozprávač a uvádza hru: Snehurko a sedem obrýň. Dej sa rozvíja domácou scénou z malého bytíku v ešte menšej nemenovanej dedinke. Otec, Jano Kráľ, so synom sledujú televíziu, keď mu na mobile zazvoní pripomienka. „Počuj, Snehurko, veď ty máš dnes osemnásť", natešene vstáva :"odmerám si ťa ako každý rok na narodeniny." A postaví sa Snehurko vedľa hrabiel, čoby rastomiery. Ale čo to, Snehurko nenarástol, ale sa scvrkol a nazúrený tata vyháňa syna von „To nie je možné, že sa mi syn scvrkol, veď sa mi chlapi v krčme vysmejú!"
Smutný putuje krajinou. Z ústnej harmoniky z jeho pier znie sálou clivá pieseň. Putuje dolami a horami, pred ním sa mihocú stromy sťa zelené dáždniky. Malý princ objavuje v tmavej noci osamotenú chalúpku. Zaklope. Ticho. Zaklope druhýkrát. Ticho. Stláča imaginárnu kľučku a vchádza dnu. Objavuje veľký tanierisko dvakrát tak veľký ako misa na ovocie a začudovane pokyvuje hlavou. Maxi vidličku vhodnú na škrabanie chrbáta, kapesník čo šatka veliký a bombarďáky obrovské ako pre zadok dvoch dyní. Po únavnom putovaní zaspáva.
Spoza sediacich radov za zvukov Makareny sa vracajú do domčeka obryne a tanečným krokom prechádzajú medzi divákov. Jedna z nich, do počtu, vysoký chalanisko v ženských šatách. Pri všetkej snahe je o pol sekundy pomalší. Nachádzajú spiaceho piadimužíka vo svojom domčeku. Rozhorčene nad bezočivosťou pokrikujú "Zjeme ho!", ale napokon vyhráva osamelosť lesa a srdca clivota, „Necháme si ho tu a užijeme si s ním!" A na javisku prebiehajú hry vo všetkej počestnosti.
Scéna tmavne a po rozžiarení sa objavuje otec sledujúci televízne noviny. Práve ide reportáž o živote Snehurka a siedmych obrýň. A hnev a závisť ho vztýčia z domáceho kresla a rozpajedenosť mu káže, nenechať to len tak. Prezlieka sa za podomového obchodníka a poďho navštíviť chalúpku.
Nikým nepoznaný, vchádza do domčeka. Snehurko, cez deň bez obrýň, si kupuje otrávený cukrík a po ňom tuho zaspáva.

Obryne po návrate sa snažia mužíčka zobudiť, no márne. Nepomáhajú slzy, vyhrážky ani prosby. V núdzi volajú na stodvanástku, princeznú Zachranárku. Za znenia džinglu Jamesa Bonda zlaňuje z balkóna a pribieha k pacientovi. Oživuje Snehurka - hýbe jeho rukami a stláča na hrudník, dokým nevypľuje otrávený cukrík. Keď sa ich pohľady spojili, vedeli, že budú svoji.
A tak šťastne nažíva Snehurko s princeznou Zachranárkou a siedmimi obryňami. A otec? Otec si od zlosti cvrkol a od závisti sa scvrkol.

Sálou znie potlesk a všetci vystupujú pred divákov. Z tmy sa vynoria kulisáci, s obhryzenými nechtami po úspešnej premiére sa objavujú režisérky, propagátori za plné javisko... veľký aplauz všetkým. Bolo to super. Nádherné, vtipné, našité na mieru skupinke s prevahou vysokých dievčat, a tie rôzne vrstvy divadelného prejavu, ktoré sa im podarilo naskladať, práca so svetlom, hudbou, kulisami, pohybom po priestore... žasnem a natešene tlieskam.
Odväzujem sa zo sedáka, dávam dole kostým pripomínajúci princeznú a ako hrdý kaskadér - komparzista princeznej Záchranárky /zlanil som a ona vybehla spoza paravánu/, sa pridávam k oslavujúcim. Spoločné divadelné foto a odprevádzanie divákov, miestnych dedinčanov, detí, rodičov, vnúčat a babiek... Sála šelestí kostýmami a hlasmi, „aké to bolo" a „počuj, to ty si čo dal".
A z nadšenia zahrajú ešte jedno vystúpenie, pre pár /štyria/ kamošov, opozdilcov. Blbnú si, dopĺňajú svoje role, improvizujú, hrajú sa s tým čo vytvorili. Cítia sa dobre na doskách, ktoré znamenajú svet.
Maroš Bátora