„Vyzeralo to celkom jednoducho, keď nám Statočný Bizón vysvetľoval ako nespadnúť. Deti si počínali dobre. Ale keď som sa i ja vydriapala hore, všetko sa húpalo a ja som pochopila, prečo musím mať na hlave prilbu. Ale zvládli sme to."
„Mery nám najskôr nám prečítala príbeh a potom sme išli napísať scenár. Rozdelili sme si, kto čo bude robiť a kto čo bude hrať. Dospelí sa potom zišli pri ohnisku a už sa to začalo. Príbeh bol o tom, ako sa biele vrany stali čiernymi."
„Och. Sú pred nami ďalšie disciplíny. Pomyslela som si, pretože sa mi moc nechcelo. Keď som zbadala prvú disciplínu, hneď ma prešla zlá nálada."
„Priateľu, daj sa od wigwamov dolu strminou pozdĺž pastvín, cestou, až k domu Pánov vody. Prejdi okolo a prekroč cestu ohnivých Štvorkolesových tátošov k potoku. Prekroč h suchou nohou a vydaj sa povyše neho chodníkom v hustej tráve. Až prídeš k brodu, nájdeš strážcu..."
„Mne sa dnes splnil sen Indiánskeho leta - skúsila som si let na lanovke. Bolo to úplne super!"
„Strašne som sa tešila! Majka priniesla nádobku so všelijakými hovadinkami a korálkami, každá z nás si mohla vyrobiť koľko chcela párov náušníc. Ja som si vyrobila osem a jedny som dostala."
„Na koniec sa chcem s vami o niečo podeliť - bolo mi s vami fantasticky, dúfam, že tí zálesáci a indiáni, čo sa tu z vás stali, z vás nevyprchajú ani v tom „normálnom" živote so sprchou a počítačmi a že nikdy nezaváhate, keď bude treba založiť oheň, zastaviť splašeného koňa alebo sa napiť z prameňa."
Podľa denníka Indiánskeho leta (konalo sa na Háji nad Chocholnou 27. 6. - 2. 7.) zapísala Mirka
