„Vnútri je stabilných osem stupňov," inštruujú nás speleológovia. Navliekame sa do červených hrubých overalov. Niektorí máme na hlavách okrem prilieb čelovky, iní karbidky pri páse. Čaká nás asi osemsto metrov tam a späť. Po rovnej ceste pár minút. V jaskyni so zlaňovaním, miestami, kde sa nevojdeme inak než po kolenách a zákernými plazivkami to bude výrazne dlhšie. Vchádzame dnu siedmi plus vedúci jaskyniar.
Nemať čelovky, nič nevidíme. Tma je ťažká. Mokro. Na kolená ideme už po prvých pár metroch. Chvalabohu, dali nám chrániče. Po piatich minútach po drsnom kamenistom povrchu si nechcem predstaviť tie modriny. Prichádzame k zrázu. Inak než po lane to ďalej nepôjde. Zlanili sme všetci. Jaskyniar dáva k dobru historky o tom, ako sa kade po celom svete predieral. Pýtame sa - ako je to s jaskynnými riekami, či sa dá vyrátať dĺžka časti pod vodou bez nádychu, odhadnúť, kde treba preraziť stenu, aby sa za ňou vynorila veľká chodba, aké je to objavovať obrovské jaskynné siene.
Nič sa tu nepodobá na osvetlené priestory s vybudovanými chodníkmi a zábradliami, v ktorých som doteraz bola. Aj tu sú kvaple a výzdoba. Ale - nevidíme ju a ani nás príliš nezaujíma. Máme si pamätať cestu. Späť ju vraj hľadáme sami. Sme takmer na konci. Pred nami v skale asi dvadsaťcentimetrová šikmá štrbina vysoká ako človek. „Je asi štyri metre dlhá. Kto veľmi chce, prejde ňou. Treba sa do nej položiť a potom plaziť, postupne posúvať." Bojím sa. Už jaskyňa je dosť stiesnená, nie ešte toto. Dvaja z nás nejdú. Ale ja skúsim. „Polož sa a suň. Neskúšaj tie kamene od seba odtlačiť. Len sa unavíš. A skalu neroztlačíš", smeje sa jaskyniar. Podarilo sa. Som na druhej strane. Kráčame ešte kúsok, ďalej cesta nejde. Treba sa vrátiť. Zasa tou štrbinou. Asi uprostred sa mi šmykne noha. Vo veľkej ťažkej topánke sa zasekne medzi skalami. Nemôžem sa pohnúť. Okamžite mnou začína lomcovať zúfalstvo. Odtiaľto ma nikto nedostane. Musím sama. Ale ako? Nejde to! Nejde to ani o kúsok! Načo som sa sem pchala! Medzi dvoma bralami, za mnou ďalší, nemôžem tu ostať! Prechod sa preťahuje na dlhé minúty. „Po milimetroch, ide ti to", napovedá mi spredu jaskyniar. Pomaly. Dobre. Utešuje ma, tíši. Nehysterči, vravím sama sebe. Ide to. Musí. Uf, som vonku. Horšie to už nebude.
Späť sa vraciame len s jedným svetlom. Tí zozadu ožarujú cestu predným. Držíme sa, pomáhame si, upozorňujeme sa na výčnelky, nárazy bolia. Trochu poblúdime, ale zo slepej uličky sa vraciame celkom rýchlo. Vyšplhať lanom hore, tušíme skorý cieľ. Pri vchode nás ovanie teplý voňavý vzduch. Prešli tri hodiny. Zvládli sme to.
Dolu kopcom sa smejeme, nohy sú ľahké. Je nám skvele. Nestalo sa nič extra. Iba - prešli sme jaskyňou. Nie. Stalo sa. PREŠLI SME JASKYŇOU!
Kedy sa pod ten hnusný vysoký kopec môžem postaviť zas?
Mary Stracenská
