Boli sme v domove dôchodcov. Dvadsať mladých, niektorí už vlastné babky a dedkov nemali. So starkými sme sa rozprávali. Maľovali sme s nimi hrnčeky, vyrábali figúrky z hliny. Strávili spolu príjemných pár hodín. Potom sme ich výrobky predali a kúpili do domova to, čo si starkí sami vybrali.
Boli sme v škole pre nevidiacich. Nechali sa viesť malými deťmi, ktoré sa bez zraku orientujú lepšie, ako často my vidiaci. Nikto ich nešetrí, nikto nemá menšie nároky ako na zdravých. A ony samy sa chcú hrať, hýbať, učiť – ako všetky ostatné deti. Potom sme s nimi upratali okolie školy, pomohli im upraviť webovú stránku a nakoniec to zaklincovali spoločnou zmrzlinou. Nevidiacim dospelým sme v tom čase skúšali nájsť prácu, písali sme s nimi životopisy a telefonovali kade tade, požiadali o grant.
Boli sme v tábore pre utečencov. Dohodli spoločný futbalový zápas medzi mužmi z neho a chlapmi zo susedného mestečka. Kým sa chlapi naháňali za loptou, s ich ženami a deťmi sme maľovali. Neuveriteľne smutne vyzerá tank, pred ktorým utekajú ľudia - keď vzniká pod rukami osemročného chlapčeka.
Boli sme spoločne darovať krv.
Navštívili mentálne postihnutých.
Pomohli skrášliť krízové centrum.
Postavili lávku cez potok.
Učili ľudí v malej dedine triediť odpad.
Pomohli farmárovi so všetkým, čo bolo celý deň treba okolo zvierat a na poli.
Zadarmo.
Nebolo to však úplne zadarmo. Veľa sme na tom zarobili – veľa zažili. Niečo, čo neskúsili nikdy predtým. Mladí ľudia, ktorí chceli stráviť inú dovolenku, kus leta zažiť nie chytaním bronzu pri mori, ale spoznávaním seba, iných, hraním sa, rozmýšľaním o živote a svete – najprv veľmi netušili, čo všetko sa bude diať. Iní im len povedali – skús, uvidíš, ľutovať nebudeš. A neľutovali – ani tí, čo dali svoj deň starkým, ani nevidiacim, utečencom, chorým, nešťastným...
Bolo to zadarmo a predsa všetci získali. Skúšať pomáhať niekedy nič nestojí.
Dana Spurná
