Výsledná dohoda sa napriek tomu nerodila ľahko. Na lokalite sme sa zhodli pomerne skoro, Chopok a z neho po hrebeni na Ďumbier sa nám na tento účel všetkým zdali skvelé. Aj čas, neskoré leto, bol fajn. Riešili sme však najmä kondičku ľudí v skupine, hrozbu „hluchých“ miest pri vzájomnom sa čakaní, rolu diskomfortu, terénne spanie a varenie. Veľa sme sa rozprávali a plánovali. A nakoniec sa dohodli.
Od nás ako od tímu organizátorov to chcelo dokonalú znalosť miesta. Trasu sme teda prešli dopredu a vytipovali miesta na odpočinok, varenie aj spanie a navyše včlenené outdoorové aktivity, ktoré mali slúžiť na dodanie adrenalínu pre tých, ktorým by kráčanie nestačilo.
Nakoniec sme vyrazili – so skupinou asi dvadsiatich ľudí zvyknutých pracovať v kancelárii, nosiť kožené poltopánky a spotiť a väčšinou iba v čase, keď vypadne klimatizácia. Nerovnaké rozdelenie síl v skupine sa ukázalo v prvých dvoch hodinách. A rozostupy sa zväčšovali. Vyriešili sme to kompromisom, na ktorom sa zhodli sami účastníci. Rozdelili sa na dve časti a tí rýchlejší sa pomalším po zvyšok expedície sami a dobrovoľne starali o zázemie a prípravu jedál. Od momentu tejto dohody už expedícia pokračovala hladko. Trvala dva a pol dňa.
Prekonali sme rôzne ťažké situácie – nudu pri dlhom pochode, netrpezlivosť pri prestávkach najpomalších, únavu hneď zrána po nepohodlnej noci v útulni, rozčarovanie nad nedokonalou terénnou polievkou, sťažnosti na otlaky a boľavé chrbty od ťažkých batohov, ktoré niesli všetko, čo sme potrebovali, rozladenosť z blúdenia pri zídení z trasy. Ale zažívali sme aj krásne momenty vzájomnej pomoci a podpory, delenia záťaže, povzbudzovania. Skupinové rozhodovanie pri rôznych situáciách – keď viac než kde inde je nutné sa dobre počúvať a vnímať potreby statných, dohodnúť sa, rešpektovať individuálne chcenie a byť vzájomne ohľaduplní. Inštruktori boli len sprievodcami. Tempo aj naladenie expedície mala v rukách sama skupina.
Bola to unikátna skúsenosť. Myslela som si, že nič silnejšie tímovo a partnersky už nezažijem. Mýlila som sa. Podobné veci sa odvtedy opakovali pri každej expedícii – vo všetkých vekových skupinách, pri jednodňových aj trojdňových výpravách. A zistila som, že expedícia ako program je unikátny nástroj na spoznanie a stmelenie tímu a rovnako tak osobný rozvoj každého účastníka.
Kladie pred ľudí mnoho chvíľ, ktoré ich vyhodia z komfortnej zóny. Mnoho situácií, keď naozaj o niečo ide. Nedá sa z nej hocikedy odísť, človek nejde sám. Ľudia si pomáhajú – a na druhej strane sú obmedzovaní ostatnými. Každý a musí spoľahnúť na vlastné sily, ale dostáva motiváciu a podporu od iných. Potrebné sú dohody a kompromisy. Je nutné sa rozprávať a zdieľať. Riešiť na mieste reálne problémy a vychádzať aj s tými kolegami, s ktorými inak nehovorí alebo nechce hovoriť. Pomoc a podpora prichádzajú z najneobvyklejších miest. Inštruktori facilitujú a usmerňujú a účastníci si program vytvárajú sami. Robia jeho dynamiku, dávajú mu kontúry. V prostredí úplne inom, než je ich pracovný alebo školský priestor, ale práve tým extrémom veľmi podobnom.
Expedícia sa ani dnes u klientov nepresadzuje ľahko. Dôležitú rolu hrá strach z námahy a obava z jej reálnosti. No nepoznám veľa účinnejších nástrojov na prácu s tímom a v tíme. Nakoniec ju prejdú všetci, každý ako vládze. Po dlhom kráčaní prichádza oddych. A rozprávanie. A spoločný oddych a krásny čas, dokonalý na vytváranie ešte silnejších vzťahov. Nič z toho nemizne po návrate späť do práce. Stratia sa len pľuzgiere a zmizne únava. Pevné putá a priateľstvá ostávajú, rovnako poznanie kolegov v dobrom aj v zlom. Vzájomný rešpekt je to, čo ostáva po expedícii ako neviditeľná nálepka na každom jej účastníkovi.
Oplatí sa strachu klientov čeliť. Dávať im aj sebe výzvy. Slovensko je nádherná krajina, na expedície ma veľa vhodných miest a podnikať sa dajú po celý rok.
