Vstali sme, chytili sa za ruky a šli ďalej. Les voňal a dymilo sa z neho ako po každej búrke. Došiel nám čaj, ale mali sme zápalky. Zápalky, aby sme sa vedeli zohriať. Ako chlapec so zápalkami by som o tom mal vedieť.
„Mali by sme sa ísť niekam najesť!“ navrhol som.
„Presne! Dala by som si anglické raňajky. A čo najviac slaniny!“ pošteklila ma pohľadom.
„A s pivom!“ rozosmial som ju.
„Pivo na raňajky?“ tvárila sa viac pobavene ako pohoršene.
„Dve pinty!“ vyhlásil som. Ona sa len pousmiala a hodila na mňa pohľad, že nedbá.
Posadili sme sa v neďalekom hostinci u Štefana, objednali si jedlo a kávu.
Mastné raňajky, vôňa kávy a pokoj. Bol tam len chlapík za barom. Varil polievku. Na stôl doniesol žalude. Oddelil zlé od dobrých. Usmial sa na nás, povedal, že sa vráti. Pozrel som sa na dievčatko so zápalkami. Usmievavá, vyspatá a zvedavá. Tichá pozorovateľka.
„To bol Elzéard Bouffier!“ vykríkol som.
„Chlapec so zápalkami sa prišiel napchať k Mužovi, čo sadí stromy?“ podpichla.
Ako som na neho mohol zabudnúť? Pýtal som sa sám seba.
Chytila ma za ruku, pošteklila. Obaja sme na neho zabudli.
Mal som si ju chuť doberať, rozosmievať, ale na to budeme mať dosť času. Momentálne sme potrebovali ticho a nerobiť nič. Len sa jeden druhému pozerať do očí.
„Nerozumiem ľuďom. Prečo venujú energiu druhým, ktorí ich ničia? Pri oboch z vás som vycítil, že na vás nakladali ako na ťažné kone. A potom, keď ste nevládali, tak vás odkopli! Vykašlite sa na to! Mali by ste viac spať! Poriadne tvory spia viac ako desať hodín denne!“ začuli sme obaja tie hlasy.
Keď sme šli niekde ďalej, videli sme, že niekde tam na kresle spí rys.
