Chytila ma za ruku a usmiala sa. Už som to nezažil strašne dlho. Keď sa chytíme za ruky, usmievame sa. Akoby sme chceli niečo povedať, ale úsmev prezrádza to všetko. Huncútstvo, ochranu a hlavne potrebu držať sa za ruku.
„Ideme do Tajnej záhrady?“ opýtala sa ma jemným hlasom.
Isteže. Kam inam? Tajná záhrada je jedno z najkrajších miest. Niečo, kde máme svoje kvety, radosti, spomienky, o ktorých chceme rozprávať. A často sú aj vymyslené, ale sú naše. Isteže si vždy vymýšľam veci, keď chcem niekoho rozosmiať. Ale stále to je moje. A na toto som posledné mesiace zabudol.
A s kým iným ísť do Tajnej záhrady, ak nie práve s Dievčatkom so zápalkami?
Otvoril som bránu a zavial ma nádherný vzduch. Stromy, jazierko, lavičky, kačky.
„Pôjdeme kŕmiť kačky?“ opýtal som sa jej.
„Samozrejme. Ale nesmieš dovoliť, aby za tebou šli až niekam preč, pretože sú nenažrané!“ skríkla a v jej očiach zažiarilo šibalstvo.
Moja Tajná záhrada nebola najkrajšia. Bolo v nej veľa buriny. Stromy sa tiež necítili dobre, potrebovali dýchať. Ako to hovoril Shakespeare? Ľudská duša je záhrada?
„Chýba mi Dickon, chlapec z Tajnej záhrady, ktorý to všetko šikovné vedel. A hlavne jeho malé líščatko!“ smutne podotkla.
„Poďme si ju spoločne upratať!“ navrhol som. V očiach jej zahral veselý lesk.
Spoločne sme presadili kvety, pohrabali listy a presadili pár malých stromov. Vyzeralo to útulne a cítili sme sa dobre. Kačky sme kŕmili, vyšli z vody a nemali dosť. Už sme nemali nič, ale oni si mysleli voľačo iné.
A kdesi tam, za jazerom, kde je výhľad na oblohu sa na nás pozerala líška. Blížil sa západ slnka.
„Nie každý má priateľov. Je smutné, keď ich ľudia nemali. A ten môj je veľmi ďaleko!“ povedala líška.
„To je líška z Malého princa! A je západ slnka, teraz myslí na svojho priateľa!“ skríkla, a po ruke jej tiekla krv, pretože presadila ruže.
Líška sa na nás pozrela a my sme si v Tajnej záhrade našli nového priateľa.
Všetci poznáme slávny Saint-Exupéryho výrok: „Si navždy zodpovedný za to, čo si k sebe pripútal!“
„Mali by sme byť zodpovedný za tých, ktorých si vezmeme do Tajnej záhrady!“ povedal som jej.
A pri tom všetkom sa Tajná záhrada, ktorá bola samá burina, zmenila na niečo farebné, krásne a moje. Naše. V útulnej chalúpke sme si našli priestor, kam schovávať zápalky.
Prvý diel: https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky
Druhý diel: https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii
