2025
Kráčal som po Južnej triede, lebo som sa chcel prejsť. Zrazu niekde pri Rybe sa ozvali podivné zvuky. Akoby niekto škriabal na strom.
„Buď si vedomý, že keď nevidíš ty mňa, vidím ja teba,“ ozval sa známy hlas.
A ja som sa pousmial.
„Ako si sa tu objavil? Veď ty nepatríš do tohto sveta!“ okríkol som ho. Sedel pokojne tam, niekde pri strome. Olizoval si labu. Môj rys, ktorého som si vymyslel z príbehu: „O chlapcovi, ktorý stratil zápalky“. Kedysi si písal poviedky o starých Košiciach,“ pokojne povedal a šiel okolo mňa.
„To je pravda. Ako ti to napadlo?“ spýtal som sa ho.
„Jednoducho. Chýbajú mi, tak som prišiel, aby si mi nejaký napísal. Nemusím byť vždy len šelma, ktorá trhá gamby a sarkasticky útočí na tých, čo si to zaslúžia. Nasmerujem ťa do ďalšieho príbehu a je to symbolické, pretože tu bolo kino Uránia, nie?“ opýtal sa ma rys a usmial sa.
„Ja ti ani neviem,“ povedal som mu, ale jeho to nezaujímalo.
Zrazu sa všetko zmenilo a ja som videl staré Košice v dobe, keď sa námestie volalo Alžbetino námestie.
1911
Každé ráno o 7:02 čakali na stanici kone a ťahali električku. Dvaja chalani a dve baby do nej sadali od nepamäte. Nikto nevie, kedy sa zoznámili a prečo boli takí priatelia. Len chalani vedeli, ako sa to celé začalo. Volali sa Michal a Lukáš, Ela a Lívia.
Michal čakal ako prvý na stanici a čítal pri tom knihu. Lukáš prišiel o pár minút neskôr. Podali si ruky a usmiali sa na seba. Dievčence pristúpili už neskôr. Ledva stihli spoj.
„Ty obyčajný sukničkár! Kto bola tá včera?“ opýtala sa ho Ela hneď namiesto pozdravu a mladý chlapec s detektívkou sa začervenal.
„To on ešte, keď sme do školy chodili. Najkrajšie dievčatá za ním chodili a on sa tváril ako neviniatko,“ hneď mu skočil do reči Lukáš.
„Kto by to o tebe povedal? Taký dobrý chlapec, čo sa modlí pred jedlom a na každej omši spieva po latinsky,“ podpichla ho Lívia.
„Samozrejme, takto spytuje svoje svedomie! Kupuje si odpustky a hneď potom ide spoznávať všetko len nie ženskú dušu!“ skríkla Ela.
Všetci sa smiali veselo. Chalani sa po práci odviezli na námestie Františka Jozefa a chodili obdivovať „český národný poklad“. Dievčatá sa chceli pridať, pokiaľ ich tam nezobrali a zistili, že šarvanci mali na mysli plzenský prazdroj.
1919
Už nejazdili kone, ale jazdili električky na elektrinu. Každé ráno o 7:04 sa stretávali už vo vnútri. Najradšej mali obdobie, keď jeseň zafarbila stromy. To sa rozprávali o piknikoch, chodievali k soche Štefánika a napchávali sa langošmi. Najradšej s čo najviac cesnaku a syru.
„Tomu dajte bez cesnaku,“ poprosila ženu, ktorá naberala langoše.
„Nie, ja mám rád cesnak,“ povedal Michal.
Zamastil si detektívku a hanblivo sa usmial na ženu, čo predávala langoše.
„Ale určite má rande! Viete, on je taký sukničkár, ktorý balí ženy na to, že sa nevie bozkávať! Predstavte si, že by sa šiel s tým cesnakom bozkávať! A ja ho budem mať na svedomí!“ doberala si ho Ela a kontrolovala pohľady medzi nimi dvoma.
Chalani stále chodili obdivovať český národný poklad, ale predtým sa ešte šli bicyklovať do miestneho parku.
A to sa dialo celkom často – až do chvíle, keď mladý chlapec s detektívkou neprišiel do električky. Nastúpil až pri stánku s langošmi a usmieval sa.
„Ty si zbalil tú ženu! A máš vkus, človeče! Budeme mať zadarmo langoše?“ smial sa z neho Lukáš.
„A čo keby nám povedal, ako sa jeho milovaná volá? Ty tiež musíš myslieť len na ten kus žvance a svoj národní poklad z Plzne!“ žmurkla po ňom Lívia.
„Frederika,“ povedal im hanblivo a pozeral do zeme.
A tak šiel život ďalej. Dievčatá si z neho už nerobili žarty, koľko má dievčat, ale našli si čosi iné. Napríklad, že si nekupuje lístky.
1922
Celý rok sa v električke neobjavil nikto z nich. Samotnej električke bolo smutno a nik nevedel, čo sa stalo.
Všetci štyria pracovali niekde inde. Zamerajme sa na nášho Michala. Najprv musel chodiť do práce skôr, potom v nej ostať neskôr. Nebolo dobré raz to, druhý raz ono. Nemal čas chodievať do biografu, stánok s langošmi plakal samotou, pretože aj Frederika bola smutná. Už jej milý nebol plný smiechu a lásky. Bol zlostný. Domov sa chodil len najesť a vyspať. Prestali spať v jednej posteli a obaja plakali. Každý inak, ale obaja rovnako. Potrebovali jeden druhého, no nevedeli si nájsť cestu späť.
