Ako malé chlapčisko som si zamiloval tie písmená v listoch. Páčili sa mi knihy a tak som si vymyslel rozprávku, že knižnice sú domovom všetkých kníh a múdrosti. Potom sa mi páčili nejaké knihovníčky a tak som ich vnímal ako múdre bytosti. Mali kľúč od truhlice múdrosti, vzdelania a občas aj od môjho úsmevu. Vždy sa mi páčili baby, ktoré ľúbia knihy.
Skrátka a dobre, knihy ma sprevádzajú po ceste životom. Opieram sa o nich, poradia mi, kedy sa mám zastaviť, kedy pridať do kroku. Knižnice vnímam ako nádherné miesta pokoja, kde sme všetci ticho a predsa o sebe vieme. Ako to je s košickými knižnicami?
Začnem Knižnicou pre deti a mládež mesta Košice. (Dnes sa volá Knižnica pre mládež mesta Košice.) Moja prvá knižnica, z ktorej som si domov ťahal Ilustrované dejiny ZSSR. (Mimochodom, tá kniha je klenot v dnešnej dobe.) Isteže sa mi páčilo mnoho ilustrácii. Lenin tam bol skoro na každej strane. Pokiaľ nebol Lenin na obrázku, vzorne to dopĺňala budova nejakého ťažkého priemyslu. (Predpokladám však, že Lenin je dodnes na tej budove.)
Bola to nádherná knižnica. Moje prvé knižky som odtiaľ vytiahol, snáď aj Karla Artuša alebo aj nejaké športové encyklopédie. Je pochopiteľné, že mojou prvou encyklopédiou z oblasti športu bola o sovietskych športovcoch. Mnoho si z toho nepamätám, ale bolo tam veľa lyžiarov a gymnastov.
Časom som bol zvedavý na dobrodružné príbehy. Chcel som čítať Ostrov pokladov, ale bolo to zarezervované. Do tejto knižnice chodili iba deti a priatelia všetkých detí. Na Deň detí vymysleli nejakú akciu a postupne sa človek začal zoznamovať s poslaním knižnice.Veľmi rád som chodieval do tejto knižnice. Pamätám si ako som si chcel požičať litetarúru pre starších, ale vždy ma nachytali.
Potom som už bol starší a na každom sídlisku mala pobočku verejná knižnica. Verejná knižnica Jána Bocatia má svoj názov. Centrálna budova sa nachádza v centre mesta, hneď pri drevenom kostole.
Túto knižnicu som si zamiloval. Súviselo to najmä vďaka nádherným pokladom, ktoré som odtiaľ vytiahol. Bolo to obdobie Adriana Mola, Mayoviek, mnoho vecí do školy a podobne. Pre mňa je to klasická knžnica, pretože odtiaľ som vytiahol mnoho klasikov. Hamlet a jeho temno. Othello so svojim Jagom a Cassiom. Neskôr prišli rusi a ich Čechov so svojou legendárnou poviedkou Chameleón. Tu bolo to miesto, keď som počas prvého ročníka VŠ vytiahol Povídky z jedné a druhé kapsy. Kapesní povídky sa stali v mojom živote akoby úvodnou kapitolou k môjmu duchovnému otcovi. Nebyť ich, asi by som sa nezaujímal hlbšie o dielo Karla Čapka. (Plus ďalšie drobnosti, od cesty na Strž, či spanie v telocvični v Malých Svatoňoviciach po majstrovskom výkone pití Krakonoša.)
Skrátka a dobre, knižnica na Hviezdoslavovej ulici sa stala pre mňa studnicou mnohých dobrodružstiev. Pamätám si ako sme počas vysokej školy čítali Popravisko od Čingiza Aitmatova a ja sa od tej doby bojím vlkov viac ako predtým. Čo Salinger? Ani nie tak Holden, ale Deväť poviedok! To je kniha! A čo Remarque?
Jedného dňa som sa pochlapil a napísal som do Osnabrucku, aby mi poslali jeho rodný list. Oni to urobili a ja som videl aj na jeho rodnom liste, že sa skutočne nevolal tak ako si to vymysleli nacisti. Bez tejto budovy by som nikdy nenapísal do Osnabrucku, ba ani sa nedozvedel, že Remarque má nádherné poviedkové dielo. Nepriateľ.
Moje zoznámenie s autorom bolo počas víkendu vo februári. Vonku lialo, mrzlo, snežilo a my sme mali čítať Na západe nič nové. Moja lenivosť, osud alebo len náhoda to však zariadili inak. Kniha bola beznádejne vypožičaná a ja som si vzal do ruky Noc v Lisabone. Začal som čítať a vôbec mi vtedy nenapadlo, že o pár rokov sa ja pri stanici Belém budem pozerať na rieku Tejo.
Milujem tú knihu kvôli toľkým veciam. Dal som si dva záväzky. Pokiaľ budem niekedy v Mníchove, pôjdem sa naobeovať do františkánskeho pivovaru. Druhým záväzkom je to, že keď spoznám niekoho, kto miluje Remarqua, poviem mu o tej knihe trochu viac. Neuveriteľný príbeh, ktorý má v sebe toľko dobrodružstva, zúfalstva, lásky a havne niečoho, čo robí Remarqua Remarqom: ten príbeh má v sebe neuveriteľné množstvo ľudskosti. Presne takí sú Remarqovi hrdinovia. Je úplne jedno, či to je Katz, Jozef Schwarz, Štajner alebo Ernst Graeber. Mohli byť vo väzení, hladní, vyľakaní na smrť, čokoľvek. Tá ľudskosť v nich bola stále. A čo neustále otravne rýpajúci mudrlant Gottfried Lenz?
Čo sa týka knižníc, v Košiciach je ešte jedna. Vedecká knižnica v Košiciach, s ktorou mám rovnaký príbeh ako so Zafonovým Tieňom vetra. K obom veciam ma dotiahla láska.
Tieň vetra mi odporúčilo dievča, ktoré sa mi páčilo a ja som sa s ňou chcel zatúlať na cintorín. Cintorín nikdy neprečítaných kníh.
Vedecká knižnica v Košiciach má nádhernú študovňu. Keď som písal bakalársku prácu, chodil som tam dosť často. Vytiahol som si Bibliografiu Karla Čapka, ktorú som spracovával. Bolo to nádherné obdobie. Našiel som samé krásne veci v študovni. Cítil som sa ako spokojný a vysmiaty bádateľ.
Zrejme pôjdem pohľadať staré preukazy a spravím si výlet do knižníc. Mimochodom, keby ste chceli čítať od Sándora Máraiho Košickú pochôdzku, zájdite do Bocatiovej knižnice, tam ju určite majú. Sándor je pre mňa ten najkraší sprievodca (starými) Košicami.
Ktorú knižnicu máte najradšej vy?
Odkazy na knižnice:
Obrázok: https://www.pokladyzpovaly.sk/vojnove-romany/13969-cas-zitia-a-cas-umierania.html
