Žold pravidelne meškal - ak bol vyplatený vôbec - a kto premeškal možnosť zásobiť sa teraz, keď sa k tomu naskytla príležitosť, mohol zostať bez prostriedkov, bez oblečenia a bez jedla na neznámo ako dlho. Situácia bola o to vážnejšia, že mnohí vojaci tiahli do boja s rodinami, so ženami a s malými deťmi.
Peter Hagendorf mal smolu. Chvíľu po prielome ho zasiahli dve guľky. Jedna prešla trupom, druhá utkvela v ramene. Zranenia neboli smrteľné, ale vyradili ho z prevádzky. Spolubojovníci ho odniesli do lazaretu, felčiar pri plnom vedomí zoperoval, potom ho odniesli domov. Zrazu bolo hlavným problémom to, že sa nemôže zúčastniť na rabovaní. Hagendorfova žena, Anna Stadlerinová, teda prevzala iniciatívu. Nechala chorú, poldruharočnú dcérku Elisabet na starosť mužovi a sama sa vybrala do mesta.
Hagendorf vo svojom denníku opisuje, ako sa o ženu bál, pretože mesto horelo a hrozilo, že rabujúce jednotky tam uviaznu.
Žena sa našťastie po hodine a pol vrátila. Doniesla posteľnú bielizeň na obväzy pre svojho muža, štyri litre vína a dva strieborné opasky v hodnote dvanástich toliarov (približne dvojmesačný žold).
Hovoríme tu o udalosti v histórii známej pod menom magdeburská svadba. Bol to najhorší masaker tridsaťročnej vojny, čosi ako Mariupol XVII. storočia. Pred ním žilo v meste okolo 30,000 ľudí, po ňom 449. Asi 20,000 ľudí zomrelo.
Zatiaľ čo Petra Hagendorfa operovali, rodina magdeburského mestského pisára Frieseho sa schovávala doma a čakala, kým ich vyrabujú.
Najdôležitejšie bolo nedať všetky cennosti hneď prvej vlne rabujúcich. Bez peňazí na vlastné vykúpenie mohol človek dopadnúť zle.
Najprv prišli dvaja muškatieri. Frieseovci im dali peniaze, čo mali pri sebe, tiež nejaké šaty a veci. To útočníkov uspokojilo. Na prosby, aby rodinu za výkupné vyviedli z mesta však odpovedali, že nemôžu, že najprv musia ísť rabovať.
Ďalšiu vlna boli štyria muškatieri. Hrozili, že zabijú otca rodiny. Deti na nich viseli a prosili ich o milosť. Vojaci nakoniec odišli s časťou šperkov a cennými látkami.
Nasleduje sedem vojakov hovoriacich neznámou rečou. Strieľajú po otcovi a útočia naňho sekerou. Nakoniec sa obom stranám podarí dohovoriť po latinsky. Útočníci dostali matkine perly a peniaze, čo mali deti odložené od krstu. Rodina sa ich opäť pokúsila prehovoriť, aby ich vyviedli z mesta, ale vojaci len nadávali a zobrali otcovi jeho najlepší plášť.
Rodine už teraz nezostali žiadne cennosti a nebolo jasné, či sa im podarí prežiť ďalší útok. Všetci sa preto schovali na povalu.
Aj sem však prišiel jeden vojak a zaútočil na otca špicatým obuvníckym kladivom. Matka sa mu v tom snažila zabrániť, deti prosili. Najmenší chlapec, ktorý vedel ledva hovoriť, povedal: "Ach, nechajte prosím ocka nažive. Rád vám dám šesták, ktorý som dostal v nedeľu."
Tieto slová, ponuka detského vreckového, zapôsobili na útočníka neočakávaným spôsobom. "Aký rúči chlapec," povedal a prestal útočiť. Povedal, že pomôže rodinu vyviesť z mesta, ale že ešte nemá žiadnu korisť, takže sa ešte musí poobracať po meste a oni že ho majú počkať. Rodina ho prosí na kolenách, sľubuje, že ak ich odvedie do blízkeho mesta, dostane 200 toliarov, vojak však nepopustí: Musí ešte rabovať.
Slúžka rodiny mu povedala, že pôjde s ním, zavedie ho do svojho domu, kde zostali veci jej muža, ktorého zabili pri prielome.
Vojak so slúžkou teda odišli. Rodina prežila strašnú polhodinu, schovávajúc sa na povale a cez diery medzi škridlami sledujúc ako zabíjajú a mučia ich susedov.
Nakoniec sa však dvojica vrátila. Slúžka niesla kôš s korisťou.
Skupina teraz postupovala smerom von z mesta, pomedzi scény ako z Apocalypse Now: Dymiaci človek padajúci zo strechy. Zastrelená slúžka. Vedľa nej pes, čo žerie mäso, čo jej vypadlo z koša. Holé ženské nohy trčiace zo sudu s vodou. Rabujúci sa skupinu občas pokúšajú olúpiť, ale vojak ich vyhlasuje za svojich zajatcov a tak sa im darí prejsť. Vojak dáva dokonca otcovi mušketu a ten predstiera, že je tiež vojak a že spolu eskortujú zajatcov.
Nakoniec dorazili do vojenského tábora. Vojakova žena začala nadávať: "Čo si to do čerta priviedol? Priviedol si plnú chalupu detí. Myslela som, že prinesieš korisť!"
Vojak však vyložil narabované pláty slaniny, čím ženu trochu upokojil.
Na druhý deň sa vojak so ženou vydávajú späť do mesta. Rodina Frieseová sa skrýva v ich prístrešku. Matka Frieseová dostáva za úlohu starať sa o vojakovo dieťa.
Večer sa vojak vracia s nákladom zlata a drahých látok: "Boh mi tú korisť nadelil, pretože som toho malého chlapca vyviedol z mesta!"
Rabovanie je samozrejme nepredvídateľné. Len o niečo neskôr, v bitke pri Breitenfelde, sa katolíkom podarilo preraziť formácie saskej armády. Saskí vojaci sa dali na útek. A prvá vec, ktorú na úteku urobili, bola, že začali rabovať svoj vlastný tábor ako aj tábor svojich švédskych spojencov. V neskorších rokoch vojny už dokonca nezáležalo, na tom, kto je priateľ a kto nepriateľ. Civilné obyvateľstvo rabovala ako nepriateľská armáda, tak aj tá miestna, ktorá ho mala teoreticky chrániť. Alebo aby sme načreli aj do iného súdka: V aktuálnych správach preblesla správa, že Burjatské a Čečenské jednotky na Ukrajine sa pohádali o korisť a začali po sebe strieľať. Burjati údajne vyhrali.
Na vojny sa dá pozerať vo svetle ideológií, trebárs ako na boj protestantov s katolíkmi, alebo z pohľadu stratégie, či taktiky. Existuje však aj alternatívny, ekonomický pohľad. Z tohto pohľadu v tridsaťročnej vojne prevláda stratégia roja kobyliek, extraktívna ekonomika, ako by to nazval Daron Acemoglu, len dovedená do krajnosti, vysávajúca krajinu až úplne na kosť. Tieto extraktívne inštitúcie boli zároveň vysoko mobilné, premiestňujúce sa vždy tam, kde ešte zostali nejaké - akékoľvek - zdroje.
Týmto aspektom vojny sa zaoberá zásobovanie, čiže logistika a význam tohto alternatívneho pohľadu potvrdzuje aj staré vojenské príslovie: "Amatéri diskutujú o stratégii, profesionáli riešia logistiku."
Založené na dobových denníkoch (Peter Hagendorf, Johann Daniel Friese, Robert Monro). Zdroj: Christian Pantle, Der Dreissigjährige Krieg.
