Najmalebnejšia časť Štrasburgu sa volá „Petite France“ (Malé Francúzsko). Akí sú tí Francúzi vlastenci, poviete si, ale ono je to inak. V šestnástom storočí tu stáli domy mlynárov a garbiarov, miesto to teda nebolo ani extra pekné, ani veľmi voňavé, a asi ani veľmi mravné: bola tu aj nemocnica, v ktorej liečili chorých na syfilis. Štrasburg chvíľami patril aj disciplinovaným Nemcom, ale touto chorobou trpeli zväčša rozšafní Francúzi, nuž ju zvykli nazývať aj francúzskou chorobou – a to je aj za inak celkom milo znejúcim názvom tejto časti mesta. Ktorá mimochodom bola vo vojne úplné zničená, a až v roku 1970 vystavaná do pôvodnej podoby.
Mestom preteká Rýn a rozvetvuje sa do viacerých kanálov, po ktorých sa plavia loďky s turistami. Tam, kde rieka prekonáva výškový rozdiel, vplaví sa zrazu taká loďka do plavebnej komory: vráta sa za ňou zatvoria, hladina vody začne stúpať (alebo klesať), potom sa otvoria druhé vráta a loďka pokračuje ďalej. Takže to je nie len Malé Francúzsko, ale aj normálne malé Gabčíkovo.
O pár metrov ďalej na Vás čaká iné čudo: otočný most. Vyzerá ako každý iný, len keď naň chcete vstúpiť, zrazu dvaja chlapi natiahnu reťaz, vrátia vás na breh a ďalej vás nepustia. Čudujete sa prečo a čumákujete na vyprázdnený most, ktorý sa zrazu začne otáčať. Keď je už celkom rovnobežný s riekou, prepláva po nej vyššie spomínaná loďka s turistami. Tí o dušu fotia iných turistov na brehu – a naopak. Čo je dôkazom toho, že aj s malým mostom sa dá urobiť veľké divadlo.
Na táranie sa po meste si nechajte aspoň pol dňa, nevynechajte okúzľujúcu katedrálu Notre Dame – no Alsasko nie je len Štrasburg. Na alsaskej vínnej ceste na vás čaká ešte niekoľko ďalších skvostov.
Napríklad taký Equisheim: to čo uvidíte, nie sú perníkové chalúpky, ani kulisy rozprávkového filmu, ale riadne živé mestečko, ktorého sa môžete dotknúť a po ktorom sa môžete prejsť. Colmar, Obernai, Ribeauville, Otrott, Barr - uličky s typickými domami, kostoly, hradby. A ešte niečo: nádherná kvetinová výzdoba. Každý meter vyzerá, ako keby sa na ňom práve bol predviedol záhradnícky fanatik. Nechápala som, ako je možné, že sa toľko ľudí každodenne a tak vytrvalo snaží o to, aby ich mesto lahodilo oku. Pravdaže, pekné záhradky, muškáty na balkónoch, aj nejaký ten park, sa nájdu aj u nás. Ale tu vchádzate do mesta a pod názvom obce je tabuľka s nápisom „Ville Fleurie“ a s 1-4 kvietkami. Štyri sú najviac a znamenajú prestížne ocenenie, ktoré jeho nositeľ získal v súťaži. Takže sa pripravte na nádheru, ktorú tam uvidíte, aby vám náhodou od nečakanej závisti, že doma také nemáme, neprišlo zle. Musela som googliť a tak som našla, že tradícia kvetinovej súťaže siaha do roku 1959 (www.cnvvf.fr). Nuž, 55 rokov snaženia muselo zanechať stopu.
Alsasko je krajinou mierne zvlnenou, vinohrady striedajú kukuričné polia. Z kukurice sa robí zmes, ktorou štopú husi, a z ich pečienky vyrábajú paštétu foie gras. Radšej ju neochutnajte, lebo – osudová chyba - už nikdy nebudete chcieť inú. Francúzi vedia svoju kuchyňu aj náležite „predať“, takže vám ani náhodou neujde, ktoré sú ich najznámejšie jedlá. Ak si ich nedáte v reštaurácii, tak ich aspoň uvidíte – na obrázkoch, kalendároch, knihách, či obrúskoch, v obchodoch so suvenírmi.
Ak si zájdete do vinárskeho múzea, zistíte, že aj staré vedierko, džbánik, vinárova zástera a klobúk, spolu s mašinkou na rezanie korku, drevenými zátkami do sudov, a neviem čím všetkým ešte, dokážu krásne zapadnúť medzi ostatné exponáty a dať celej výstavke neopakovateľný šarm. Ak si potom dáte v reštaurácii pri múzeu obed, možno k vášmu stolu zájde šéfkuchár v čapici a vychádzkovej uniforme, a prezradí niečo zo svojho umenia.
Čo ešte určite v Alsasku uvidíte, sú bociany. Dobre, v zime len plyšové, ale zato všade. Každé malé dietko už počulo, že deti nosí bocian, a každé trochu väčšie dietko tuší, že to nie je celkom tak. V Alsasku bocian deti nielenže nosí, ale tam vraj táto povedačka v roku 1840 aj vznikla. Bociany tam deti zobákmi lovili z močarísk a nosili budúcim mamkám. A tie, keď ich chceli prilákať, kládli na podobločnice kocky cukru. Je vaša okenná rímsa sladká, mladý muž? Choďte sa zajtra poobzerať po nejakom kočiariku.
Keď som išla do Štrasburgu prvýkrát (pracovne), veľmi sa mi tam nechcelo. Očarenie nastalo, len čo som večer vybehla z hotela pozrieť katedrálu pri večernom svetle, a trvalo až kým som nenasadla do vlaku na cestu späť. O rok neskôr sme sa tam už dobrovoľne vybrali s rodinou: nadšenie zasiahlo všetkých. Nuž sa nedalo inak, zašli sme si tam tento rok opäť – na vianočné trhy, a užili sme si toto krásne mesto do tretice, tentoraz žiariace vianočnými svetlami do decembrovej tmy, vyzdobené tak ako sa na najkrajšie európske vianočné trhy patrí, a voňajúce vareným vínom a dobrotami (ale tieto obrázky nájdete v ďalšom článku).
Tak a teraz ešte pár fotiek. Alsasko, prídeme zas :)
