Ako sused prerábal byt

Písmo: A- | A+

Home office je super vec. Teda aspoň sa tak spočiatku zdalo. Spať hoci aj do pol ôsmej, o trištvrte už sedím pri kompe. Vlasy v gumičke, žiadne vydumovanie čo si obliecť, skrátka jem raňajky a robím. Odskočím postaviť vodu na

špagety, robím. Keď sa to pred bezmála rokom strhlo, normálne som si to užívala. 

Niekedy v apríli o pár vchodov od nás, pustila sa nová majiteľka jedného bytu do jeho opravy. Dom plný ľudí na home office chytal nervy, nešťastnica sa aj do novín dostala. Asi že som tej pani vtedy držala palce, došlo aj na mňa a prerába sa aj u nás. A nie jeden byt, rovno dva. Dali pekne vedieť, nalepili oznam na vchod aj dvere výťahu. Ak sa potrebuješ nastaviť vopred, aby ti neprišlo znenazdajky zle, máš možnosť. A tak sa už týždeň intenzívne vŕta aj nad mojou hlavou. 

Vážne som som netušila, koľko rôznych spôsobov vŕtania existuje. Vždy som sa od tohto deja pratala kade ľahšie. Vŕtanie môže znieť piskľavo, neodbytne, ako komár za letnej noci. Alebo hrubo, rozsiahlo a temne ako stádo slonov na ceste džungľou. Môže byť jednoliate aj zákerne prerušované, striedané nádejným tichom. Dlhé prestávky sú naozajstný podvod - myslíte si, že dosť, šalené srdco prestane búšiť, a figu. To sa len nadýchli a už idú znova. Niekedy asi vŕta viac zurvalcov naraz. Tóny rôzne, chvíľami skoro aj ladia. Dumem, koľko členov asi má tá čata a či to mám brať ako nádej, že o to rýchlejšie skončia. 

A tak vŕtajú. Hádam, kde asi. Spálňa? Obývačka? Kúpeľňa? Jadro? Ide to odvšadiaľ. Rúbu otvor do vedľajšieho bytu, alebo čo? Čítala som, že niektorí ľudia byty spájajú aby mali viac miesta, jeden taký som kedysi aj videla. Nuž ale načo je komu sedemizbový byt s dvoma kuchyňami a kúpeľňami... Dva záchody, to hej. V jednom by bola doska stále dole a v druhom nech je ako chce. 

Alebo vŕtajú zhora nadol? Nejakú ďalšiu separé šachtu. Privátny výťah enem pro nás. Sedemizbový na treťom nech stojí za to. Čakám, kedy mi na hlavu začne padať omietka a objaví sa vrták. Lenže, ak sa nemýlim, medzi nami je ešte druhé. Tak to by horný sused mal už jačať, nie?

Nedá sa nič robiť. Bude treba vyhrabať krabicu s nápisom "cestovateľské potreby". Okamžite stojím na stoličke a naťahujem sa na najvyššiu policu v šatníku. Tam je tá krabica už rok, veď sa necestuje, jasné... A tam musia byť tie štuple, čo mi kedysi dali v lietadle. Neviem ako vás, ale mňa zvuk lietadla vcelku slušne uspáva. Štuple si potom odkladám pre prípad núdze, a tá nastala teraz.

Hurá. Štuple zo sýto červenej peny sú stále tam, dokonca až dva páry v originálnom balení. Jedno okamžite otváram a inštalujem si červené šúľky do uší. Hmmm. Buď to po dvoch rokoch stratilo funkčnosť alebo neviem. Vylieza to z ucha samo temer okamžite aj na piaty pokus. Neskutočne svojvoľný materiál na taký malý predmet! Keď to čudo viac zatlačím, dostanem to potom von, alebo skončím na ušnom? Od nemocníc teraz čím ďalej tým lepšie... ale to vŕtanie sa fakt nedá vydržať. To tu dva roky opatrujem nefunkčné rárohy? Do koša s tým!

Aha - počkať. Dobrá rada od manžela na telefóne (ešte že ho mám :) a ako pravý záchranca to stihol včas (dvojnásobná vďaka). Vyhla som sa prehrabávaniu v smeťoch. Ten červený šúľok vraj treba jednoducho podržať v ruke a ohriať. Pena teplom zmení tvar, dá sa stláčať a vyformovať tenký šúľok, čo ide do ucha celkom ľahko. Tam sa potom prispôsobí priestoru a celkom ho vyplní. Skvelé - funguje. Vŕtanie najprv počuť už len zľava. Potom vôbec. Priatelia, ticho je nádherná vec. Od samej radosti ani neviem, či budem vedieť robiť. A to som celý cirkus podstúpila len preto. 

Tak šup, naspäť k práci, konečne. Skúšali ste to? No, po prvej sekunde - hmmm. Nepočuť ťukanie kláves ani klikanie myši. Som si istá, že som neklikla, ale očividne hej. A naopak. Klávesnica odmieta spoluprácu, na monitore sa deje aj čo nechcem. No, takto veľa neurobím. Skúsim si zvyknúť?

A ozaj, mobil, aj ten tu mám. No jasné. Dve hodiny ma nikto nepotreboval, teraz to začne. Asi ho budem ignorovať. Počkám, kým sa neprijaté hovory nazbierajú, vytiahnem štuple, vybavím to naraz a štuple zase nasadím. Nie? No ten mobil má asi nejaké oči alebo čo. Už zvoní. Oddaný zamestnanec vo mne nedokáže vzdorovať. Vyťahujem štuple a beriem hovor, ale predsa len to chvíľu trvá, volajúci to vzdá. Ja zase vzdávam opätovný pokus šúľať tie červené potvory a ostávam bez nich.

Vŕtanie stíchlo. Je len jedenásť - žeby už dali obed? Ba vari skončili? No... nebuďme optimisti, asi len menili vrták. Vrrr. Takže neskončili a ani obed ešte nedávajú. Keby som bola vedela, sama im navarím, aj odnesiem.... najradšej kapra alebo inú kostnatú rybu. Aj trocha preháňadla by sa dalo pridať. 

Pol jednej. Nastalo podozrivé ticho. Buď skončili (neverím), alebo jedia (prosím, tú rybu!), alebo tam už zašiel sused... niet divu, má to bližšie. 

A vlastne, prečo stavbári tiež nemôžu mať home office? Keď môžu letušky? Videla som jednu na youtube, bola fakt dobrá. A Varso tower, čo je už teraz najvyšší mrakodrap v celej EŮ a to ešte ani nie je hotový, stavajú vraj tak, že kde čo pripravia dole, a potom to hotové do stavby vloží žeriav. Tak mi nehovorte že jednu malú kúpeľňu nemôžu urobiť inde a potom ju sem len tak doniesť. 

Prerobiť byt bez vŕtania nejde. Viem podľa seba. Na susedkinu nešťastnú tvár len tak nezabudnem, ale bývanie máme pekné. Tak nech viem ako jej bolo. Kým je lomoz znesiteľný, ste tolerantný frajer. Pri neznesiteľnom ide zdravý rozum bokom, všetky schopnosti sú paralyzované, môžete akurát zaliezť do kúta a čakať, kým sa pohroma skončí. 

Máte home office aj vy? V tejto dobe - dalo sa čakať. 

A aj vám vŕtajú nad hlavou? V tejto dobe - dalo sa čakať tiež. 

Dobrou správou však je, že ono sa to vlastne predsa len vydržať dá. Človek sa trochu pochytá za hlavu, trochu ponadáva, trochu posranduje, a zrazu je piatok, všetko stíchne a zase je dobre. 

Tak teda pekný a tichý víkend, a potom aj celý týždeň. A hlavne nestrácajme zmysel pre humor a zostaňme zdraví. 

Skryť Zatvoriť reklamu