Na počiatku môjho kraslicového príbehu bola triedna učiteľka zo základnej školy pani Ruženka. Ak platí, že človek žije, kým si ho iní pamätajú, tak aj ona, hoci sa na moje kraslice pozerá už zhora, žije v každej jednej, ktorou som kedy potešila priateľov či niekoho z rodiny. Ak dobre rátam, mohlo by ich byť aj viac ako dvetisíc. Celkom pekná bilancia pre pani učiteľku, nemyslíte?
Vďaka pani Ruženke maľujem kraslice pomocou vosku. Na to, aby ste sa do maľovania mohli pustiť, musíte si najprv obstarať škrupinky. Čiže vyfúkať vajíčka. Najrozumnejšie je zbierať ich celý rok (ale je to trochu otrava). Keď som kedysi finišovala s poslednými kusmi a chcela ešte pár pridať, celá rodina jedla praženicu, alebo sa piekol koláč, do ktorého netreba oddeľovať bielko a žĺtko. Môžete pravdaže maľovať aj plné vajce, uvarené natvrdo. Malé varovanie: obsah po čase uschne a hrká, a je ho asi aj trochu škoda.
Dierky musia byť samozrejme dve. Jedna - do ktorej fúkate, postačí veľkosti vpichu. Druhá, ak si nechcete okrem vajca vypučiť aj oči, nech je trochu väčšia, ale zase nie viac ako pol centimetra, lebo to síce vajce vyletí von bleskovo, ale dierka nevyzerá dobre a ešte sa aj zle zapcháva pred farbením. Kostrbatá dierka vyzerá nedbalo, až amatérsky, dá sa však krásne upraviť okrúhlym pilníkom.
Najlepšie na maľovanie sú samozrejme vajíčka biele (o tom neskôr). Ako naschvál, keď chcete biele, prejdete päť obchodov a všade hnedé. Ste vedeli, že biele nosí biela sliepka a hnedé hnedá? Ja (decko z mesta) donedávna nie. Až po jednom výlete, a to som sa dozvedela aj že sliepkam treba strihať krídla, inak sa nakŕmia doma, potom preletia za plot a vajco zložia u susedov. A ja že sa to len tak hovorí že "pristrihnem ti krídelká"... Človek sa fakt má celý život čo učiť.
Vyfúknutú škrupinku treba hneď v teplej vode a s trochou saponátu umyť a odmastiť. Prepláchnuť aj zvnútra. Taký zvyšok vie po pár dňoch pekne "vyvoniavať". Ak ponecháte zbytok vajca zvonka, ešte horšie. Farba na tom mieste chytí inak, a fľakatú kraslicu asi nechcete. Jemne poumývajte aj tú milú červenú pečiatku, podľa ktorej viete, že ide o vajce veľkosti L, ktoré zniesla sliepka z Medzeva. Ja teda veľkosť vidím od oka a či je z Medzeva, je mi fuk, ale čo sa dá robiť. Ak je pečiatka cez pol vajca a k tomu ešte extrémne odolná, bielu vzorku na kraslici umiestnime mimo a je po prekážke.
Tak sa poďme pustiť do batikovania. Je to výtvarná technika známa viac ako dvetisíc rokov (som vygúglila), kde sa polovice práce urobí sama (skoro ako keď jednému vyhrá vojnu počasie). Spočíva v tom, že masť a voda sa spolu nemusia a teda tam, kde príde vosk, farba už nemá šancu.
Vzorku na vajíčko teda kreslíme voskom. Začneme bielou, po nanesení vosku vajíčko putuje do žltej farby. Miesta, pokryté voskom, kým bolo vajce ešte biele, už pekne vidieť a už sa možno tešiť na výsledok. Pridáme vzorku, ktorú chceme mať žltou. Pokračujeme k červenej alebo zelenej. Kraslica nemusí mať všetky farby sveta, tri úplne stačia. Pozor na kombinácie - zelená po červenej nemusí dopadnúť práve najlepšie. Hnedé vajce vás obralo o bielu vzorku a žltú na ňom nevidieť. Môžete skúsiť oranžovú a na to tmavšiu zelenú, alebo červenú a na to fialovú.
Teraz vosk. Najlepšia je obyčajná biela sviečka, ohriata v malej kovovej mištičke na jednoplatničke. Vosk musí byť zohriaty tak akurát (to je neviem koľko, ale oko nepustí). Ak nie je dosť teplý, vosk nepriľne na plochu a farba sa dostane aj tam, kde nemá. Príliš horúci vosk sa naopak rozteká a čiarky sú zbytočne hrubé. Posledne som vyskúšala horiacu čajovú sviečku a čuduj sa svete, roztopený vosk okolo plamienka bol presne ako treba. Takže nepotrebujete jednoplatničku a maľovať môžete hoci aj pri písacom stole.
A čím nanášať vosk na vajíčko? Žiadny extra nástroj na to netreba. Máte doma obyčajnú drevenú ceruzku a špendlík s hlavičkou? Máte. Tak len zapichnete ten špendlík do ceruzky a môžete začať. Špendlíková hlavička opäť polovicu práce urobí za vás. Naberiete na ňu malú kvapku vosku, opriete hlavičku o vajce a potiahnete. Výsledkom je čiaročka, na jednej strane širšia, s okrúhlym koncom, na druhej sa postupne zužuje do špica. To je jej prednosť, lebo vám pomôže vytvárať vzorky: lístočky, sedmikrásky, retiazky, vetvičky, ľalie, krížiky, striešky, vrkôčiky, lastovičie chvosty, čo len chcete.
Ak máte šikovné ruky, základnú istotu nadobudnete už po pár kúskoch. Moja finta: ruka pri nanášaní vosku nesmie "lietať vo vzduchu". Lakeť oprieť o stôl a sekundu predtým, než sa špendlík dotkne plochy, jemne prsteníkom "oprieť" ruku o vajce. To je potom čiarka ako lusk.
A už len farby. V tom jednom stále nie som guru: žltá chytí fajn. Červená väčšinou, zelená dajmetomu. Na želanie robím aj modro - modré, ale tmavšia modrá robí prieky skoro vždy. Trochu ma rozčaruje, keď tá istá farba dve rovnaké vajcia, ponorené rovnako dlho, zafarbí každé inak. A občas sa urobia fľaky. Ale optimista vo mne verí, že raz aj na tomto poli budem sláviť víťazstvo.
Aha, ešte aby som nezabudla. Na vajku sme pri vyfukovaní robili dve dierky, pamätáte? No, keďže farba je tekutá, tak tie dve dierky treba pred farbením zalepiť voskom (celkom tak ako keby ste kreslili vzorku). Nechcete predsa z toho vajca vyfukovať zelený či modrý obsah, a potom sa zľaknúť pri pohľade do zrkadla.
Tak. Keď je na vajku už aj posledná farba, mohlo by byť hotovo, ale nie je. Ona tá farba trochu pofarbila aj vosk, ktorý sme tam naniesli. A celé to vyzerá akosi ušmudlane. Žiaden strach: hotové vajko trochu ohrejeme nad sviečkou, nanesený vosk sa začne topiť a jemnučko ho poutierame do servítky. Vzorka sa objaví v plnej kráse. Až teraz je hotovo.
Už si ich môžete poukladať do košíčka, zavesiť na vetvičku, alebo zabaliť a urobiť s nimi radosť niekomu z vašich blízkych.
Tak čo, dáte sa na to?
