(a pravdaže, hlavne sebe) nemohla vybrať lepšie. Ako škaredá puberťáčka som počúvala prvé dojmy veľmi zamilovanej veľkej sestry s rozšírenými očami. Spomínam si na trapas pri predstavovaní, keď galantne čakal, kým mu ako dáma prvá podám ruku, no ja som nemala o tom pravidle veľa tušenia, takže podanie ruky naznačil on. Než mi to došlo a chytila som sa podávať ruku aj ja, tá jeho už smerovala do vrecka kabáta a tak sme tam tak nejako srandovne šermovali rukami, za čo som si ešte celé týždne bila hlavu o múr v obavách, aby následkom mojej nevzdelanosti sestra o toho fešáka neprišla.
Ale s tým fešákom sa o pár mesiacov vzali. Zrazu mala iné priezvisko ako my ostatní a aj to bol pre mňa zázrak. Hneď v pondelok som jej napísala z intráku list do školy, adresovaný váženej pani X – ktorú ale v jej škole nikto nepoznal. Takže školníčka vyrevúvala na celú školu, že X-ová má list – a moja sestrička sa mi o pár dní poďakovala za to, že do listu o jej svadbe nikto nevedel, zato po jeho doručení hneď celá škola.
Jednou z najkrajších malých chvíľ v našej rodine bolo hrkotanie drevených figúriek, keď sa otec a švagor počas nedeľných popoludní pustili mastiť šachy. Figúrky ticho klopkali po štvorčekoch, postupne mizli z hracieho poľa za okraj šachovnice, raz jeden raz druhý hráč tichúčko hlásil „šach, šach, šach“ aj „mat“, na čo sa druhý hráč čapol po kolene a lamentoval „ako to že som si to nevšimol!!!“... aj remízy bývali, aj rošády, aj garde. Nikdy sa mi nepodarilo zistiť, kto z nich ten šach hral lepšie, lebo som vedela len to, že ja nad ktorýmkoľkvek z nich vyhrám len keď si postavia o pár figúriek menej – a aj to nie vždy.
Postupne švagrovi ubudlo vlasov a pribudlo (nie len jemu) vejárikov pri očiach a kútikoch úst, hlavne keď povedal niečo šibalské (ako keď sme zašli celá banda na pivo a on si z čašníčok uťahoval, že ujdeme bez platenia, aj keď na to nevyzeráme. Každá sa tvárila, že sa na tom zabáva, ale pre istotu prestala odbiehať do kuchyne :)
Hovorieval však hlavne vecne, triezvo, spravodlivo, myslel dopredu, stál pri sestre a ich deťoch, bol poruke aj pre nás ostatných, v dňoch veselých, aj tých ťažkých, ako bol ten, keď sa náš otec pobral do neba a rodinná šachovnica osirela, lebo na šach musia byť dvaja.
A tak si človek na dobré zvykne a hlúpo si myslí, že to má navždy. Na jednom pive na jar minulého roka povedal mi švagor niečo, čo znelo ako rozlúčka (len som tomu vtedy nerozumela). O mesiac na to som sa dívala ako v záhrade ich domu vysmiaty behá s kosačkou. Potom som odcestovala pár sto kilometrov do svojho mesta – a viac sme sa nevideli, lebo presne pred rokom pobral sa hrať šachy do neba s naším otcom.
Šachovnica, ktorú už roky nikto neotvoril, dostala čestné miesto v starožitnej skrinke. A môj skvelý švagor , aspoň tak to cítime všetci ktorí sme tu ostali, podchvíľou od nebeskej šachovnice zhliadne dole a dáva pozor, aby sa nám dole neušiel nejaký nečakaný mat.
