Ťah pešiakom

Písmo: A- | A+

„Ja riešenie nemám, skôr slzy na krajíčku“, prečítala som si nedávno záver jednej úvahy o dnešných dňoch. Ak sa ani vy niekedy neviete ubrániť tejto vete (lebo ja tiež nie), možno si radi prečítate, čo pomáha mne.

Pred pár dňami, s negatívnym testom „vo vrecku“, veselým krokom dobieham na jedných čudných schodoch starú pani. Schody by sa dali nazvať rampou, keby po každom metri nebol stupienok. Pani sa opatrne pridržiava zábradlia, zostupuje a morduje sa pri tom s kolieskovou taškou, naloženou až po vrch. Nikam sa neponáhľam, a tak jej bez rozmýšľania ponúkam pomoc. Aby mohla pozerať len pod nohy, odnesiem jej tú tašku, kráčajúc popri nej, až dole. "Dobre takto?", pýtam sa, lebo jedným smerom je už rovný chodník, ale druhým ešte pár schodov.

"Dobre... a ďakujem...", odpovedá ukazujúc na rovný chodník, a potom ešte ticho dodá "to dnes už urobí len málokto"... Z pokojne vyslovenej vety mi ostane smutno. Nič, len jedna odnesená taška, päť minút, pätnásť schodov, možno ani toľko nie. A málokto.

Nie som jediná, kto si pre koronu musel režim preorganizovať na nepoznanie, a po roku už chvíľami ani neviem, aké to bolo predtým (to vážne neberte... veľmi dobre to viem). Dokonca vďaka tomu chodím po veľkom meste všade peši a ešte ma to aj baví (čím sa výpočet výhod asi skončil).

S nadmernou dávkou empatie voči starším (ktorá je čitateľom môjho blogu dávno známa), som si ich všímala aj predtým. Teraz je tých príležitostí ešte viac. Ako vážne berieme tých tichých ľudí s paličkami, v kabátoch, ktoré pamätajú lepšie časy?

„Čo sa tu teraz moce, keď majú vyhradený čas o deviatej“, začula som nedávno v našej samoobsluhe na adresu jednej z nich. No, moce sa... a nemusí to byť len preto, že ju to náramne baví. Keď človek takto pomoc ponúkne častejšie, všeličo sa dozvie.

Ja naposledy včera. Opäť raz pani s kolieskovou taškou, naloženou tak, že by jeden ani nepovedal, že sa to dá. O chvíľu tú tašku už ťahám popri nej, a ona kráča len s paličkou. „Nebojte, pôjdem celý čas popri vás, neujdem vám s tými vecami“, hovorím, aby sa nebála, že patrím k tým, ktorí si myslia že okradnúť seniora je ohromná sranda. „No, chcela by som vás vidieť s tým nákladom utiecť“, odpovedá mi vtipne.

Koliesková taška by dala zabrať aj na rovnom chodníku. Na tomto je trhlina pomaly na každom metri. Alebo schodíky a dlažobné kocky.

„A prečo ste si tak veľa naložili?“, sondujem opatrne.

„Vôbec som to nemala v pláne“, vysvetľuje. Aj že boli akcie, a že nie je jedno či veľká krabica prášku na pranie stojí pätnásť alebo deväť eúr. A že má aj deti a vnukov a tí by jej ochotne zašli, ale... že ona si predsa len najradšej sama popozerá, porozmýšľa, prečíta, rozhodne aj zaplatí... Je na tom podľa vás niečo zle? Podľa mňa nie.

Sľúbila som, že napíšem, čo pomáha mne proti slzám na krajíčku. Lebo že dnes je z čoho ich mať, v tom mi dá za pravdu asi každý – a tu by som kedysi napísala že „obyčajný človek“, ale dnes sa tomuto slovnému spojeniu, ak dovolíte, radšej vyhnem.

Tak teda namiesto toho poviem „pešiak“. Ako vieme, najslabší kameň v šachu, s potenciálom premeniť sa na čo len chcete.

Ak sa nemám z čoho tešiť, niečo si musím nájsť.

Ak nemám možnosť urobiť niečo veľké, urobím niečo malé.

Pomôžem s taškou. Ťah pešiakom.

A „zajtra“ vytiahnem zo šuflíka pas a vyberiem sa na cesty zase ako kedysi.

Skryť Zatvoriť reklamu