ešte donedávna voňala všetkými vôňami, a aj farieb tam bolo neúrekom.
"Čo poviete, keď prídete domov, že sa tu učíte?", prihováral sa nám učiteľ v dielňach, a usmieval sa popod fúzy, pretože správna odpoveď bola "ryť" (s tvrdým "y"). Neviem, či aj na iných školách od prvého dňa vládla taká "stavovská" hrdosť ako tu. "My sme rytci, kto je viac?" (alebo kováči, zlatníci a tak). Do dielne len v bielom plášti, a čím bol na bruchu viac zamazaný, tým lepšie. Zo začiatku sme to vylepšovali, potom už nebolo treba. Stará kremnická SUPŠ-ka, škoda že už nie si (ale to je iný príbeh).
Dvojeurovka je minca, a o výrobe mincí rytec niečo vie. Kto iný by ich mal zbierať, ak nie on? "Ideš do Portugalska? Dones mi od nich jednu", napísala mi spolužiačka asi pred mesiacom. A tak som si tie dvojeurovky začala všímať.
Najčastejsie sa nám dostanú do rúk tie naše. Hned po nich nemecké, je ich spústa. Orlica zovšednela po týždni. Potom rakúske, ktoré sa hrdia Máriou Teréziou (tak som si spočiatku myslela), či francúzske (na ktorých nechýba známe "Liberté, Egalité, Fraternité"). Každá iná, ktorá sa pritrafila, bola sviatkom. Začala som sa prihovárať predavačkám a pokladníčkam pri platení. Čo ak majú v kasičke nejaký zázrak?
Skvelým zdrojom je taký šofér autobusu, ktorý vozí ľudkov z viedenského letiska na Nivy. V tom čiernom pudilári musí byť hotové múzeum. Ulovila som od neho jednu pamätnú grécku, a to som sa ani nesnažila. Alebo pani, ktorá na vlakovej stanici predáva fornetti, a vydala mi pamätnú francúzsku. Tiež úplne bez zásluh. O portugalských som si myslela, že za nimi treba cestovať do Portugalska, až kým mi jednu nevydali v Trenčíne.
Možno by bolo jednoduchšie, niekde si ich zopár objednať. Nie sú ani až také drahé. Oveľa zaujímavejšie ale je, zaplatiť v trafike desiatkou, počkať si na výdavok a potom sa tešiť. Také malé Vianoce. Okrem obehových mincí sa totiž razia aj pamätné a je ich celkom dosť. Každá krajina môže za rok vydať najviac dve. Venované sú významným udalostiam, osobnostiam, javom, a všetky sú malým, ale dokonalým umeleckým dielom.
A zrazu začnete byť zvedaví: čože je to za budova, koho je to portrét, aké písmo? Aha, tu máme starého španielskeho kráľa, a tu mladého. Belgičania majú tiež dvoch. Tá rakúska Mária Terézia je vlastne spisovateľka a držiteľka Nobelovej ceny Bertha von Suttner. Vyberáte lupu, aby ste našli a prečítali rok vydania, nápis, rozlúštili znaky a reč. Francúzska pamätná, pripomienka 70. výročia výzvy generála de Gaulla. Kto to bol, vieme, ale k čomu vyzýval? A už hľadáte. Netušila som, že zbieranie dvojeuroviek môže byť také podnetné.
Pri skúmaní pamätných mincí objavíte, že existujú aj spoločné pamätné mince eurozóny. Vydaných bolo zatiaľ päť. Ak všetky ostatné mince majú jednu spoločnú stranu a jednu národnú, pri týchto sa tá národná ešte podľa každej krajiny odlišuje jej názvom. Namiesto jedného zberateľského kúska môžete teraz hľadať - koľko?
Z týchto sa mi napríklad dostala do rúk talianska, vydaná k desaťročiu eurových bankoviek a mincí. Ošúchaná je parádne, zdá sa, že eurá sa používajú. Cestovať za nimi netreba, prídu za vami aj samé. Chodia si po svete tak, ako sa nám ani nesníva. Keby aspoň zopár z nich malo zabudovaný nejaký snímač pohybu, asi by sme sa nestačili diviť.
Dvojeurovky zbiera zrejme viac ľudí, než som si myslela. Lákajú tých, ktorí precestovali kus sveta (ale sotva toľko, ako ich zbierka). A lákajú aj tých, ktorým osud práve teraz určil byť doma. V nazbieraných minciach objavíte iný svet: čo všetko šikovný umelec a remeselník dokážu zobraziť v kruhu s priemerom menším ako 2 cm... a ešte je to aj krásne.
PS: napísané aj namiesto komplimentu pre všetkých učiteľov a ex-spolužiakov rytcov a rytky, z dnes už neexistujúcej kremnickej SUPŠ.
