z nejakých osobných dôvodov, potrebuje mať „zapísanú“ do svojej zdravotnej karty.
Diagnostik sa opiera o dlhodobé pozorovanie a priebežne vyhodnocovanie príznakov (najčastejšie sa využívajú Holmesove alebo Fukudove kritériá, doplnené o množstvo ďalších, najmä tzv. zobrazovacích metodík). Zvyčajne v siedmych skupinách, z ktorých je nutné objektivizovať: a) zastúpenie najmenej v štyroch z nich, b) po dobu nepretržitých šiestich po sebe idúcich mesiacov, c) vedúcich k najmenej 50% zníženiu výkonnosti, d) pri vylúčení všetkých známych stavov, ktoré sú (bývajú) sprevádzane únavou (tab. 1).
Proces vyžaduje skúsenosť, ale aj zapojenie ďalších kooperujúcich odborníkov (najmä rodinného lekára, psychológa, psychiatra). Pričom symptómy sa posudzujú doslova na „laboratórnych váhach“. Už len samotnú chronickú únavu je totiž vyhodnotiť veľmi zložité, lebo nejde o „bežnú“, doposiaľ mnohokrát zažitú, ale o ťažko opísateľné, nezmerateľné, hlboké vyčerpanie, so stratou výkonu (telesného aj duševného), výdrže, životnej motivácie. Podobné je to pri posudzovaní všetkých ďalších príznakov.
Symptomedica preferuje prístup sústrediť sa predovšetkým na svojho klienta, s cieľom riešiť a zvládnuť jeho subjektívne problémy. Ide o to pacientovi pomôcť, nie spochybňovať či nebodaj zosmiešňovať trápenie, ktoré ho postihlo, hľadať dôvody na jeho odmietnutie, zbaviť sa ho (posunúť inam, nevedno kam), ale sa jeho ochorením zaoberať trpezlivo aj detailne (zvyčajne aj dlhodobo).
Symtomedica nie je kritik, ani posudkový útvar, ale partner pre ľudí v núdzi.
Vedú nás k tomu skúsenosti s množstvom, žiaľ, nie veľmi príjemných (niekedy až odporne neúctivých) príbehov našich klientov, ktoré nám zverili. Vážne si tiež uvedomujeme nasledujúce neúprosné fakty.
Mnohí pacienti sa úplne vyliečia z chronického únavového syndrómu. Ale, nemalá časť dospeje do štádia striedania období relatívneho pokoja, s epizódami vzplanutia chronickej únavy. Žiaľ, niektorí sa z nim nedokážu vysporiadať vôbec. Naopak, prehlbuje sa a hrozí fyzickým alebo psychickým zrútením sa. Závažným je aj objektívny údaj, ktorý vznikol pri spätnom prehodnocovaní, že až 25% postihnutých s chronickým únavovým syndrómom, pokiaľ sa včas nepodchytia a nezačnú komplexne liečiť, skončí úplne imobilných v lôžkovom režime.
Pri úvahách o argumentoch pre a proti berieme do úvahy aj ďalšie dlhodobé nadväznosti a súvislosti. Vrátane faktu, že neriešenie chronického únavového syndrómu môže postupovať a napokon si naozaj „nájde“ cieľový orgán alebo orgánový systém, do ktorého „odvedie“ svoju negatívnu energiu. Nehovoriac o tom, že mu nielen naruší životný rytmus, podlomí zdravie, ale mnohokrát navodí neschopnosť či neochotu komunikovať s blízkym či vzdialenejším okolím, posunie ho do sveta, ktorého si kedysi nikdy neželal byť súčasťou. Najhoršie je, že si to uvedomuje, no sám nemá síl to zvrátiť. Napokon neriešené ochorenie skôr či neskôr, no úplne a dôsledne, vedie najprv k rozháranosti vnútorného prostredia, látkovej premeny (metabolizmu), no najmä imunity postihnutej osoby. Dôsledky takéhoto vývoja nie je zložité si domyslieť.
Ďalším závažným faktom, ktorý nie je možné prehliadať je, že až 90% chorých s chronickým únavovým syndrómom nie je správne diagnostikovaných, niekedy celoživotne. Pritom najlepšie liečebne uspieť je možné v období piatich rokov od vypuknutia prvých príznakov. Kľúčové sú prvé dva roky. V opačnom prípade platí príliš vysokú daň za akýkoľvek prejav či náznak podozrievania, nedôvery, osobnej ješitnosti či dokonca netrpezlivosti a zloby zo strany diagnostika, terapeuta alebo inej osoby, na ktorú sa človek s chronickým únavovým syndrómom obrátil, požiadal o pomoc a tá neprišla.
Jednotný model liečby chronického únavového syndrómu neexistuje, rovnako ako nejestvujú dve identické osoby na tomto svete. Individuálny princíp je v prípade tohto ochorenia nielen očividný, ale aj nanajvýš potrebný.
Pacientovi je nutné v prvej fáze pomôcť usporiadať problémy a príznaky, stanoviť stupeň ich momentálneho poradia a naliehavosti. Následne urobiť náčrt riešení, aby zahŕňali všetky oblasti jeho aktuálneho života (boli komplexné), ale najmä, vedel sa s nimi stotožniť, tým si ich osvojiť a následne aj plniť. Potom, keď klient (pacient) príjme filozofiu (a osobu) svojho lekára (liečiteľa), vznikne súzvuk vzájomnej dôvery, napomôžu mu spoločnými silami, obrazne povedané, „vstať z popola“.
Až potom je možné vytýčiť deň „D“, hodinu „H“, kedy zásadným spôsobom urobí klient hrubiznú čiaru za doterajším spôsobom života a v súčinnosti so svojim doktorom ho od základu „preorie“. Preto je potrebné pracovať doslova spôsobom jeden pacient – jeden liečiteľ, čo je pre obe zainteresované strany zložité, náročné na energiu i čas, ale stojí za všetku námahu, lebo ide o vec!
Symptomedica je pripravená aj na takúto formu individuálneho poskytovania služieb
svojim klientom.
Viď aj www.symptomedica.com
Pokračujeme nabudúce.
