Ešte pred rokom som nevedela čo jedného dňa budem robiť, kde sa ocitnem a čo sa mi v mojom živote zmení. Pozrela som sa na svoje ruky, ale nevidela som v nich absolutne nič, čo by boli schopné urobiť, nevidela som v nich žiadne konkrétne talenty. Mala som schopnosť sa motivovať, presviedčať samu seba, že mám silu sa do niečoho pustiť a dotiahnuť to dokonca. Ale čo dotiahnuť do konca? Čo ma čaká? Keď zmaturujem, kam pôjdem ďalej? Pôjdem hľadať prácu ako veľa iných ľudí ? To určite nie, ešte je príliš skoro na to, aby som odišla zo školy a iba robila. A teraz zrazu, keď prešiel rok som tu, som v Anglicku. V živote ma nenapadlo, že sa ocitnem práve na tomto mieste. Nenapadlo ma ani, že raz budem schopná byť šťastnejšia než som bola predtým. Som vyrovnaná, spokojná a to čo študujem ma fascinuje. Študujem psychológiu a je to naozaj veda do života! Momentálne veľa čítam o socialnej psychológii, ako človek spoznáva sám seba, vlastnú identitu v spoločnosti iných. Tiež som sa dozvedela pár obchodných ťahov ;), teda ako minoritná spoločnosť ovláda väčšinu obyvateľstva.
Canterbury je nádherné mesto... je to mesto v ktorom žijem. Je tu veľa malých obchodíkov a úzkych uličiek. Bývam v centre, takže sa všade ľahko dostanem peši. Univerzita je len desať minút odtiaľto... ľudia su milí, vyrovnaní so životom. Najviac sa mi páčí ako vidím ráno “starkých“ chodiť po obchodoch a nakupovať oblečenie. To u nás je veľmi zriedkavé a dokonca náš slovenský trh ponúka veľmi málo pre ľudí nad šestedesiat rokov, neoplatí sa im to. Jedlo v Anglicku je nehorázne drahé, keď si človek chce kupovať všetko, čo si kupoval aj na Slovensku minie 20 libier týždenne. Predstava, že miniem každý mesiac len 4000 korún na stravu je nehorázna. Preto kupujem len to, čo nutne potrebujem.Majú tu však nádherný park, o ktorý sa oddane starajú. Keď som videla skupinku ľudí vysádzať kvety, hneď ma to tlačilo opýtať sa, či by nemali aj pre mňa “part-time job” :). Parkom prechádza rieka Stour, ktorú obývajú vypasené kačičky. Ľudia ich večne prekrmujú alebo si len tak sedia na lavičke a pozorujú ich. V strede stojí obrovský dvestoročný strom. Akokeby v ňom sídlila múdrosť, kto vie. No pôsobí dosť robustne a priemer kmeňu má skoro dva metre. Páči sa mi, ako všade kosia trávnik, aby si naň mohli ľahnúť akonáhle vykukne slnko cez oblaky. Zaujímavé je, že si hneď oblečú kraťasy a idú von popritom čo ja som v miernehrubom svetríku. Tak potom neviem, či som čudná ja alebo oni :)Anglicko, krajina ľudí, ktorí sa sami seba nazývajú “reserved”, teda rezervovaní. Ale asi niečo na tom bude, keďže väčšina mojich priateľov sú Slováci, Francúzi, Rumuni, Kórejčania a dokonca som spoznala dievča z Afrikz. Alebo možno tým, že poznám toľko medzinárodných študentov len chcem spoznať svet trocha lacnejším spôsobom J No, Angličania sú milí… naozaj milí, ale pustia si človeka len po určitú hranicu. Je naozaj ťažké byť s nimi kamarát na život a na smrť. Zatiaľ to tak vnímam. I keď som tu len mesiac, som šťastná. I keď som ďaleko od domova, nechýba mi. Splnil sa mi sen a to zodpovedať si sama za seba… nakupovať si, variť si, občas aj prať a žehliť ak je to nutné. Zrazu som prestala byť “len” dieťaťom svojich rodičov, konečne som sa stala dospelým človekom.
