Alebo si môžem objednať pizzu. Takisto nie je problém sa zhovárať s človekom, ktorý býva na opačnom konci sveta. Stačí vytočiť číslo a počujeme jeho hlas. Nemusíme dva týždne čakať, kedy náš úmorne napísaný list nad „petrolejkou“ sa dostane do správnych rúk a ďalšie dva týždne na odpoveď. Takisto nemusíme vedieť z čoho sa skladá naše auto, náš mobil, počítač a aké všetky procesy v nich prebehnú, šírenie vĺn v priestore, elektrónov v polovodičoch... veď by sme sa načisto zbláznili !
Už nesledujeme ako malá rastlinka pomaličky „vykúka“ zo zeme, ale skrátka prídeme do obchodu a kúpime “hotový“ chlieb.
V našej kultúre sa stratil akýsi “proces“. A to nie je teraz kritika, len koštatujem. Žijeme v spontánnych rozhodnutiach. Ak niečo chcem, musí to byť “hneď“. Začiatok a koniec nie je dôležitý. Dôležité je, aby som to mal “hneď“. Aj mne dobre padne, keď nemusím „večne“ listovať v slovníku, ale si „online“ vyťukám potrebné slovo a vyhľadá mi to v zlomke sekundy.Áno, je to komfort, ktorý si ceníme.
Zmena v hudbe
Aj v hudbe sa stratil akýsi „začiatok“ a „koniec“. Pred sto rokmi boli populárne hymnické piesne. To sú tie kostolné ako „Amazing grace“ (Tak vzácna milosť), tie čo sa hrajú na organe. Ich text bol epický (obsahoval dlhý dej aj na šesť strof) a keď začali v danej tónine, tak aj v tej istej tónine skončili. Mali svoj počiatok, refrén a veľmi podobný koniec. To je jeden z možných dôvodov, prečo dnešní mladí ľudia nepríjdu do kostola radostne poklepkávajúci si nohou do rytmu ak je tam „hudobný štýl“, ktorí ich neoslovuje a text je príliš komplikovaný a navyše archaický. Dnešná hudba často mení tóninu a dokonca nemusí byť ani ukončená a text skôr hovorí „o pocitoch autora, ktoré prežíva“ ako o nejakom obširnom deji. Možno, keby sa v kostoloch začali spievať piesne s textom „Si moje všetko, Pane... dávaš mi dôvod dýchať. Tvoja láska je silnejšia než vietor,“ s melódiou, ktorá má skutočne čo povedať tejto kultúre, tak by ľudia zmenili názor na to, kto vlastne Boh je. Samozrejme, že by si zachovala rovnaký pôvodný cieľ.
Zmeny v našom živote
Aj náš život veľmi ovplyvňuje naša “hneď“ kultúra, ktorú možme mať radi za to čo nám dáva, ale zároveň sú určite veci, ktoré nám berie.Napríklad zabúdame „premýšľať“. Naše myšlienky sú niekedy viac spontánne ako „premyslené“. Rýchlo sa rozhodujeme, čas je príliš rýchly, život príliš hektický. Možno je taký hektický preto, lebo je „zavalený“ samými „hneď“ vecami a „hneď“ úlohami. Ak môžem mať všetko hneď a nemusím sa plne venovať len konkrétne jednému procesu, kým jedna vec sa urobí, aby som prešiel na ďalšiu, tak tých „hneď“ vecí a „hneď“ úloh si nabalím toľko, že ich nedokážem ani stihnúť. A ak je niečo rýchle, tak sa to obmedzuje len na emócie a nestihne sa „vyčrtnúť“ myšlienka. Už nestíhame ani premýšľať, o tom druhom, čo cíti a čo prežíva a prečo na mňa reagoval takým spôsobom.Nestíhame si nájsť priateľov, ktorým by sme povedali o svojich myšlienkach, pocitoch, bolestiach a túžbach a možno preto, že sme si predošlých priateľov našli tak v rýchlosti, že sme ich ani nestihli spoznať. Často sa potom môže stať, že sa im otvoríme a tí “cudzí“ ľudia naše myšlienky zneužijú a veľmi nám ublížilia a my sa už bojíme otvoriť akémukoľvek inému človeku znova. A tak kráčame životom zranení, uponáhľaní... chceme poznať prečo sme tu a chceme ten zmysel dosiahnúť, čo najrýchlejším spôsobom. Namiesto premýšľania sa skrátka na všetko “vrháme“.
Zabúdame na proces, na myšlienky, na ticho... na vychutnanie si, na nádych a výdych.Zabúdame premýšľať o tom či je svet zmeskou prirodzeného darwinového výberu, alebo bol “naprogramovaný“ pomocou inteligentného dizajnu. Či existuje „dizajnér“ tohto vesmíru, kto to je a aký je alebo, či sme len akési produkty náhody, ktoré sa rodia, študujú, založia si rodinu, tešia sa z vnúčat a nakoniec zomrú. Život je kompikovaný a rýchly... naša kultúra nám dáva komfort, ale zároveň nás o čosi uberá. Uberá nás o schopnosť sa zastaviť, vydýchnuť, lepšie sa spoznať a premýšľať o čom to tu vlastne všetko je...
