Na tohoročný „sviatok – nesviatok“ 8. mája 2026 sme sa s kamarátom Jankom Jendroľom vybrali na jednodňový letecký výlet z Bratislavy do Košíc. Nestačilo nám, že sme leteli lietadlom Wizz Airu ráno tam a večer späť, ale za ten jeden deň sme absolvovali aj návštevu Leteckého múzea Košice, a dokonca i ďalšie lety: na leteckom simulátore dvojmotorového turbovrtuľového lietadla Beechcraft Super King Air B-200.
Ale - pekne po poriadku.
Letenky sme si kúpili už v decembri. Keďže som chcel sedieť pri okne, letenka Wizz Airu ma stála aj s príplatkom za tento „luxus“ 2x 35,67 €. Za spiatočnú letenku pre seba som teda zaplatil 71,34 €, v čom bol zahrnutý aj priority boarding, teda prednostný nástup do lietadla (ktorý som ani nevyužil).
Keďže odlet do Košíc bol plánovaný na šiestu hodinu ráno, a na letisku sa odporúča byť 2 hodiny vopred, z domu som odchádzal už o 3:30. Toto skoré vstávanie bolo jedinou nepríjemnosťou, ktorá ma v ten deň postretla. Na Letisku Milana Rastislava Štefánika v Bratislave bolo pri našom príchode ešte „mŕtvo“, preto sme boli odbavení raz – dva. No keď sa pred šiestou začal boarding do lietadla, v termináli už cestujúcich výrazne pribudlo. Takže prísť včaššie bolo naozaj prezieravé.
Z dráhy 04 bratislavského letiska (je súbežná s Malými Karpatmi) náš Airbus A321 imatrikulačnej značky 9H-WZD odštartoval so zanedbateľným meškaním 11 minút po šiestej ráno. Pod nami sa mihlo Metro v Ivánke pri Dunaji a dve minúty po štarte na južnom okraji Chorvátskeho Grobu lietadlo nabralo kurz 80 stupňov. Týmto severovýchodným smerom sme leteli, až kým sme 11 minút po štarte pri Novej Bani dosiahli letovú hladinu 7 kilometrov. V nej sme leteli 4 minúty, no nad Dobrou Nivou sme už začali klesať. Južne od Jelšavy piloti upravili kurz na 100 stupňov a preleteli sme hranice Maďarska. Nad obcou Hernádpetri sme sa otočili do smeru dráhy 01 letiska v Košiciach – Barci a vrátili sa nad Slovensko. Priamo z okna pri mojom sedadle 37A som mal výhľad na areál železiarní, ktorý sa tesne pred pristátím vynáral z mrakov a smogu. Na runway sme dosadli o 6:46. Celý let teda trval len 35 minút.
Na letisku nás čakal pán Jaroslav Henzély, ktorý je pilot, komentátor leteckých dní, a aj majiteľ i kapitán - inštruktor leteckého simulátora dvojmotorového turbovrtuľového lietadla Beechcraft Super King Air B-200. Hneď po prílete nás nasadil do svojho auta a zobral na raňajky. Vzhľadom na to, že bol „akože sviatok“, na dverách raňajkového bistra, kam nás zaviezol, nás „neočakávane“ očakávala ceduľa, že 8. mája mimoriadne otvoria až od 9. hodiny, teda o 2 hodiny neskôr, než v bežný deň.
Zachránil nás Mc Donald. Jeho raňajkové menu som doteraz skúsil len raz – asi pred 16 rokmi, no vtedy ma vôbec nenadchlo. Teraz ma však milo prekvapilo – bolo pestré, chutné a pred lietaním na simulátore aj zasýtilo.
Po raňajkách nás pán Henzély odviezol do areálu košickej Magnezitky, kde je v nenápadnej kancelárskej budove pod komínom umiestnený jeho simulátor BEECHCRAFTu. Aby kokpit lietadla dostal do jej priestorov, museli vybúrať jednu stenu! No iba kokpit nie je všetko, i keď sa javí ako najdôležitejšia a pre návštevníka najviditeľnejšia súčasť PILOT POINTu, ako sa simulátor nazýva.
Pred cockpitom je veľké oblúkové plátno, na ktoré (myslím) tri projektory premietajú obraz okolitej krajiny, letísk, lietadiel a inej techniky. Projekcia pôsobí takým verným dojmom, že niekoľkokrát som mal pocit, že sedím v reálnom lietadle a naozaj „cítim géčka“, aj keď v skutočnosti sa nič nehýbalo, lebo tento simulátor je stacionárny, čiže nestúpa, neklesá, nenakláňa sa, nevibruje. Napriek tomu - efekt je dokonalý!
Na lietanie na tomto leteckom simulátore som sa veľmi tešil, pretože práve na lietadle Beechcraft King Air 350i najčastejšie lietam na počítačovom leteckom simulátore Microsoft Flight Simulator 2024, ktorý mám doma (aj keď ho zapínam len 2 – 3 dni do roka). Obe lietadlá sú podobné: majú približne rovnaké vlastnosti, parametre aj ovládanie. Len 350i je väčšie (pre 11 cestujúcich oproti deviatim na dvojstovke), výkonnejšie (783 kW oproti 634 kW), rýchlejšie (578 km/h oproti 535 km/h), ťažšie (6 805 kg maximálnej vzletovej hmotnosti oproti 5 670 kg) a doletí o niečo ďalej (3 345 km oproti 2 925 km).
Ukázalo sa, že košický simulátor reaguje presne tak isto, ako môj počítačový. Vďaka tomu mi pilotovanie nerobilo problémy. Podľa pána Henzélyho – jeho simulátor reaguje úplne rovnako, ako naozajstné lietadlo tohto typu. Samozrejme, novými pre mňa boli sily v riadení, ktoré na mojom počítačovom knipli (side sticku) chýbajú, a preto sa vyvažovanie lietadla stalo nevyhnutnosťou, ak som sa s riadením nechcel pretláčať. Nové pre mňa boli vnemy z naozajstného manipulovania so všetkými prepínačmi, gombíkmi a tiahlami, pretože na počítači mám všetky iba virtuálne – na monitore.
S výnimkou baranov resp. side sticku a najdôležitejších ovládačov – plynov, klapiek, vyváženia, bŕzd a niekoľkých ďalších, ktoré mám na throttle quadrantoch. V simulátore Beechcraftu-200 sú ale všetky v reálnej veľkosti a s rovnakou „tuhosťou“ či vôľou, ako v naozajstnom lietadle.
S Jankom sme mali už dávno vopred jasnú predstavu, kadiaľ chceme virtuálne lietať. Janko si chcel vyskúšať let v poslednom úseku trasy, ktorou večer 19. januára 2006 letelo lietadlo An-24V 5605 slovenských vzdušných síl a vidieť, čo asi videla jeho posádka tesne predtým, než narazila do vrchu Borsó pri obci Hejce v Maďarsku. Tú trasu si Janko s inštruktorom preletel dva razy. Bez havárie.
Potom sme sa v cockpite vymenili. Pán Henzély mi dal pokyn, aby som odštartoval z Košíc a preletel do Popradu. Povedal mi, akú výšku a smer mám udržiavať. Tú som najprv prestúpal o 1500 stôp (450 metrov), tak som ubral plyn a klesol do stanovenej výšky. Mohutný masív Vysokých Tatier pred nami vyzeral tak úchvatne, že sme počas letu zmenili plány a rozhodli sa pohorie obletieť - najprv z východu, a potom aj zo severu – čiže z poľskej strany. Odtiaľ Tatry nepoznám, takže som sa plne spoľahol na vektorovanie (čiže navigačné navádzanie) mojím inštruktorom. Presne vedel, ako ma hlásením smeru a výšky dostať k letisku Žilina.
Priznám sa, že som bol úplne dezorientovaný, pretože v kokpite nie je žiadne GPS ani mapa, na ktorých by som videl, kadiaľ práve letíme. Treba sa spoliehať na vizuálnu navigáciu (teda na to, čo vidím z okna), rádiomajáky a ILS (Instrument Landig System), ktorých signály zaznamenávajú a v zrozumiteľnej forme zobrazujú „budíky“. Napokon sa v tesnej blízkosti predo mnou sčista-jasna objavila pristávacia dráha. Podarilo sa mi na ňu pristáť mäkko. Nevypol som však motory, ale odroloval na jej začiatok, pridal plyn a... už som bol opäť vo vzduchu. Letel som na juhozápad. O malú chvíľočku sa predo mnou objavili ďalšie dve dráhy – letiska Trenčín. Do tejto chvíle som o druhej dráhe v Trenčíne ani netušil, ale – na tomto simulátore naozaj je. Tentokrát som nepristál, ale len preletel pár desiatok metrov nad hlavnou pristávacou dráhou, na jej konci zdvihol aeroplán a pokračoval rovnakým kurzom a spôsobom – do Piešťan. Aj nad piešťanským letiskom som iba preletel bez pristátia.
Nasadil som juhozápadný kurz. Malé Karpaty po pravej strane lietadla ma bezpečne priviedli až k dráhe 22 Letiska Milana Rastislava Štefánika v Bratislave. No asi 3 minúty pred pristátím... mi všetko v kokpite zhaslo! Teda – palubné prístroje. Keďže tie v simulátore nie sú žiadne ručičkové budíky, ale plnofarebné displaye, zrazu sa z nich stali len mŕtve tmavé plôšky.
Naďalej fungovali projektory a zvuk, takže som videl, ako sa približuje dráha. Nerútil som sa na ňu ako kameň, ale postupne klesal, pretože lietadlo sa dalo naďalej riadiť. Klapky aj podvozok som už mal vysunuté. Najhoršie bolo, že okrem prístrojov prestalo fungovať aj vyváženie lietadla. Tým pádom som musel vyvinúť poriadne veľkú silu, aby som baranmi výškového kormidla (pre lietadlo majú podobný význam, ako pre auto volant) tlačil lietadlo k zemi (stále malo totiž tendenciu stúpať). A k tomu mi ešte inštruktor kázal, aby som ľavou rukou ovládal plyn! Pritom - aj oboma rukami bol problém udržiavať aeroplán v klesaní! Inštruktora som však poslúchol a jednou rukou ovládal plyny a druhou doslova bojoval s baranmi. Išlo to ťažko! Napokon, keď som považoval klesanie za stabilné, presunul som ruku z plynov opäť na barany, čím som získal plnú kontrolu nad lietadlom. Až skutočne nejakých 5 - 10 sekúnd pred dosadnutím som ruku zas vrátil na plyny. Bolo to tak akurát, aby som ich hneď po dosadnutí stiahol do úplne zadnej polohy - do režimu spätného chodu, vďaka ktorému sa lietadlo zastavilo skôr a na kratšej vzdialenosti. Keď sa ručička rýchlomera plynule presunula na nulu, a na nej už zostala, chvíľku som neveriac zazeral, že som lietadlo pri pristátí bez prístrojov - len podľa „výhľadu z okien“ - neroztrieskal, ale – boli sme šťastne na zemi. No tričko som mal na chrbte úplne prepotené. Ako keby som pristával a s riadením bojoval naozaj.
Na simulátore sa dajú privodiť najrôznejšie problémy, poruchy a výpadky, aby sa dalo pripraviť na čo najviac možných nepredvídateľných situácií, ktoré môžu počas letu nastať. Tentokrát však inštruktor žiadne poruchy prístrojov ani iných systémov nenastavil a netušil, prečo sa prístroje vypli. Preto celý systém, ktorého srdcom je 6 počítačov, po mojom pristátí reštartoval. Všetko na pár minút vypol a potom zas pozapínal. Táto „oprava“ mohla trvať 15 – 20 minút, ale – bola úspešná! Na odskúšanie simulátora odštartoval z Košíc, urobil okruh okolo letiska a opäť pristál. Simulátor bol zas v poriadku a pripravený na ďalšie lietanie. My sme však už mali iný program.
Lietaním v košickom leteckom simulátore som bol nadšený. Kapitán lietadla ani len netušil, že mi dal odletieť presne tú trasu, akou najčastejšie a najradšej lietam na mojom leteckom simulátore, ktorý mám doma na počítači, len - opačným smerom: odštartujem z dráhy 31 Letiska Milana Rastislava Štefánika v Bratislave, a keď po pravej ruke v diaľke zazriem akési pohorie, zamierim k jeho južnému cípu, pretože to je Považský Inovec, a na jeho úpätí sa nachádzajú Piešťany. Keď sa k nemu priblížim, uvidím aj vodnú nádrž Sĺňava, ktorá ma bezpečne privedie až do Piešťan. Pristanem, odrolujem na začiatok dráhy a opäť vzlietnem. Letím ďalej v smere dráhy nad Váhom a do 10 minút mám pred sebou letisko v Trenčíne. Na ňom opäť pristanem (ja mám v mojom počítačovom simulátore iba jednu dráhu). Vrátim sa na štart a zas dostanem lietadlo do vzduchu. Z môjho letu však spravidla (na rozdiel od košického simulátora) vypúšťam Žilinu. Po prelete Ružomberka a Liptovskej Mary letím priamo na východ, z ľavej strany obklopený Vysokými Tatrami a z pravej Nízkymi. Zosadnem na Letisku Poprad – Tatry. Zas vzlietnem, pokračujem východným smerom, až sa ocitnem nad mojím rodným Prešovom. Nad ním zvrtnem lietadlo priamo na juh a svoj let dokončím pristátím na dráhe 19 Letiska Košice. Ak ešte stále nemám lietania dosť, pridám si priamy let do Bratislavy, Budapešti či Viedne. Presne takúto trasu som si chcel vyskúšať na simulátore Beechcraftu 200, a pán Henzély mi práve ju dal odletieť – i keď v opačnom slede.
Za tento úžasný letecký simulátorový zážitok sme pána Henzélyho pozvali na obed. Nie simulovaný, ale ozajstný. Voľbu reštaurácie sme nechali na ňom. Vybral reštauráciu Alpinka v príjemnom lesnom prostredí Čermeľského údolia, neďaleko konečnej stanice Detskej železnice. On aj my sme boli s jedlom spokojní. Len z denných menu tam majú na výber 7 variantov + 3 polievky, no dá sa objednať aj a la carte.
S doplnenou energiou sme mohli pokračovať v leteckom výlete. Náš hostiteľ nás odviezol na letisko. Nie však do terminálu – veď odlet bol naplánovaný až na 17:20, ale do Múzea letectva Košice, ktoré je pobočkou Slovenského technického múzea.
Čas, ktorý sme mali do check-inu spiatočného letu do Bratislavy, bol omnoho kratší, než by sme potrebovali na podrobnú prehliadku všetkých jeho expozícií a exponátov.
Tešili sme sa (a nenechali si ujsť) jednomiestne lietadlo J-1B Don Quijote, ktoré si v roku 1987 postavil pán Marián Barus v obývačke svojho domu v Bernolákove, slovenské vládne špeciály Tu-154M OM-BYO a Jak-40 OM-BYE, vrtuľník Mi-8 CCCP-13337 Michaila Gorbačova, Il-18, Avia Av-14, An-2, Polikarpov Po-2, MiG-19, Su-15, Su-22M3, Phantom F-4F, Mirage IIIE, F-104 Starfighter, Northrop NF-5A, McDonnell Douglas F-4 Phantom II, Messerschmitt Bf 109 a mnohé ďalšie. Výpočet niektorých z nich si môžete pozrieť aj na stránke https://sk.wikipedia.org/wiki/M%C3%BAzeum_letectva_Ko%C5%A1ice. V samostatnom hangári je Expozícia cestnej dopravy.
Epickú atmosféru dodávali mohutné mraky pripomínajúce riadnu porciu šľahačky, ktoré bujneli na severe.
Múzeum letectva Košice sme si pozreli bez pána Henzélyho. Zavolala mu totiž jedna pani, že chce prísť hneď kúpiť voucher letu na simulátore pre jej manžela, aby sa zbavil strachu z lietania, pretože sa niekam chystajú lietadlom. Neváhal, a odskočil si do PILOT POINTu. Na simulátor totiž k nemu chodia aj takíto ľudia. Najčastejšie však takí, čo si chcú iba vyskúšať, aké je to pilotovať turbovrtuľové lietadlo v jeho reálnom cockpite. Chodia sa však k nemu pripravovať aj frekventanti kurzov pilotov, lebo lietanie na simulátore je lacnejšie, než na naozajstnom lietadle. Takže na simulátore sa pripravia a vďaka tomu im už pilotovanie v reálnom aeropláne ide lepšie, a na zvládnutie výcvikovej úlohy môžu odlietať menej letových hodín, než keby lietali len v skutočnom lietadle.
Keď sme si v Múzeu pozreli, na čo sme mali čas a čakali pána Henzélyho v obchodíku s leteckými suvenírmi, a on nechodil a nechodil, smial som sa, že možno posadil do simulátora aj tú zákazníčku a letí s ňou až do Bratislavy. Nebol som ďaleko od pravdy: keď sa vrátil, ospravedlňoval sa: „Pani, ktorá kupovala let pre manžela, chcela vidieť, ako simulátor funguje, tak som si jeden okruh okolo Košíc zaletel aj s ňou...“
Pred terminálom letiska, kam nás pán Henzély napokon odviezol, sme sa mu poďakovali a rozlúčili sa s ním.
Keďže v Košiciach nemali takú intenzívnu prevádzku liniek, ako v Bratislave, kontrolou sme prešli rýchlo.
Na Flightradare24 som sledoval lietadlo AIRBUS A321 HA-LGH, ktoré po nás o 16:45 priletelo z Bratislavy. Mali sme šťastie: presne o týždeň neskôr lietadlo (HA-LGQ) práve na tejto linke pred pristátím v Košiciach zasiahol blesk a muselo sa vrátiť späť do Bratislavy. Pasažieri, ktorí leteli tou istou linkou do hlavného mesta, ako my, napokon odleteli so 4-hodinovým meškaním iným lietadlom.
Náš boarding však prebiehal načas. Ku krásnej kopovitej oblačnosti sa pridala aj dúha na východnej oblohe. Svietila počas celého nášho nástupu do lietadla.
Z dráhy 19 Letiska Košice štartujeme o 17:24. Najvyššiu výšku - 7 315 metrov - dosahujeme o 17:35 nad Hnúšťou. Opúšťame ju o 6 minút neskôr nad Svätým Antonom. Nad Tesárskymi Mlyňanmi posádka upravuje kurz na 243 stupňov, a pokračujeme v lete južne od Nitry, severne od Šale aj Slovakia Ringu v Orechovej Potôni. Nad Lehnicami zatáčame do smeru dráhy 31 Letiska M. R. Štefánika.
Po 34-minútovom lete šťastne pristávame v Bratislave o 17:58. Náš 1-dňový letecký výlet do Košíc sa úspešne skončil.
Vidím to tak, že sa na simulátore lietadla Beechcraft Super King Air B-200 v Košiciach ešte ukážeme a poprosím pána Henzélyho, aby ma naučil lietať aj podľa prístrojov a s autopilotom, pretože tieto znalosti mi zatiaľ chýbajú. Doteraz lietam tak, ako pred 120 rokmi – teda podľa toho, čo vidím z okna lietadla, výrazných navigačných bodov (riek, pohorí, miest, budov, ciest, železníc) a ich porovnávaním s mapou. Dúfam, že to za ďalších 120 minút lietania na leteckom simulátore v Pilot Pointe pochopím a zvládnem.
Zdroje informácii
Pre spresnenie informácií o Múzeu letectva Košice som čerpal z internetových stránok:
https://stm-ke.sk/sk/pobocky/muzeum-letectva-v-kosiciach/zakladne-informacie
https://sk.wikipedia.org/wiki/M%C3%BAzeum_letectva_Ko%C5%A1ice
Údaje o trase a výške letu som prevzal zo záznamu telemetrických údajov liniek W6-7001 a W6-7004 Wizz Airu zo služby Flightradar24 z 8. mája 2026, ktoré som - pre presnú identifikáciu miesta vzniku fotografií - vložil do služby Google Earth.
