Na obed v sobotu 22. februára 2025 bola v centre Bratislavy vlastivedná vychádzka: prehliadka Františkánskeho kostola. Dostali sme sa do podzemných krýpt, aj na vežu a sprievodkyňa dokázala svojím výkladom účastníkov tak zaujať, že deväť z nich, ktorí sa dovtedy navzájom všetci nepoznali, sa rozhodlo ešte pokračovať v stretnutí – pri sobotnom obede v reštaurácii. Voľba padla na Bratislava Flagship Restaurant na Námestí Slovenského národného povstania číslo 8 v Bratislave. Do tejto reštaurácie som vstúpil teraz po prvýkrát. Ale - pravdepodobne - aj naposledy. Je verejne známe, že – cez spoločnosť Orava servis, s. r. o. - patrí politikovi Alojzovi HLINOVI, rovnako, ako aj jeho staršia reštaurácia 1. Slovak pub na Obchodnej ulici. Kedysi dávno som v nej párkrát jedol – varili výbornú fazuľovú polievku. No nepáčili sa mi ich obchodné praktiky, keď napr. na Nový rok 2008 (t. j. v deň štátneho sviatku) k cenám všetkých jedál pripočítavali špeciálnu „sviatočnú“ prirážku. Ale to už bolo skutočne veľmi – veľmi dávno...
Alojz HLINA svoju politickú kariéru začal tým, že v roku 1998 založil Stranu mladých demokratov. V roku 2012 sa stal poslancom NR SR za OĽaNO. No o 2 roky neskôr si zaregistroval vlastnú stranu Občania Slovenska. O ďalšie 2 roky opäť zmenil politické tričko a stal sa predsedom KDH. Tam vydržal až do roku 2020. Na ďalšie 3 roky sa spolčil s Tomášom DRUCKERom v strane Dobrá voľba a Umiernení a od roku 2023 je poslancom Parlamentu za SaS.
Doteraz sa mi celkom páčili HLINOVE statusy na Facebooku, v ktorých informuje o svojich podnikateľských aktivitách – reštauráciách, salaši, pekárni, či rekonštrukcii/záchrane mlyna na Železnej studienke. Stačí však prísť do jeho reštaurácie FLAGSHIP ako hosť – a človek zistí, že je to len a len PR, ale v skutočnosti si HLINOVA reštaurácia svojich hostí vôbec neváži, nestojí o nich a dokonca ich vyhadzuje! Taká bola moja dnešná skúsenosť.
Obrovská rozloha jej vnútorných priestorov ma prekvapila – nachádza sa na rozsiahlych dvoch či dokonca troch poschodiach budovy, z ktorej ešte stále dýcha duch 70. rokov (a možno aj skorších) a mobiliár reštaurácie sa ho len neúspešne snaží potlačiť. Na medziposchodí nás vítal veľký plagát s nápisom: „Spokojnosť zákazníka: náš cieľ!“ Tešili sme sa, že sa naobedujeme v reštaurácii, kde pre nás spravia všetko, čo nám na očiach uvidia. Žiaľ, ukázalo sa, že išlo o úplne prázdne frázy a personálu reštaurácie na zákazníkoch vôbec nezáleží. A nie preto, že by sa niečo reálne „nedalo“, ale preto, lebo si reštaurácia trucovite vymýšľa pravidlá, ktoré – najmä väčším nehomogénnym spoločnostiam hostí – úplne znemožnia návštevu tejto reštaurácie a vyženú ich inde.
Po dlhšom rozhodovaní (predsa len – bolo nás deväť) sme sa rozhodli sadnúť si úplne hore. Prišiel k nám čašník a prijal objednávku. Niektorí z nás si objednali celé obedy (ja osobne som sa tešil na cesnakovú polievočku a bryndzové halušky so slaninkou, oštiepkom a klobáskou), niektorí chceli len niečo na pitie. Aspoň polovica stolov v reštaurácii však bola voľná, takže reštaurácia mohla byť rada, že bude mať tržbu. Než čašník odišiel, spýtal sa nás, ako budeme platiť, lebo vraj môže vystaviť len jeden účet a prijať jedinú platbu. Lenže –nás bolo deväť a niektorí plánovali platiť v hotovosti, iní – ako sa na konci prvej štvrtiny 21. storočia patrí – kartou. To však čašník odmietol! Pýtali sme sa ho, ako to, že nedokáže prijať platby tak, aby si každý mohol zaplatiť svoju útratu za seba spôsobom, akým mu to vyhovuje, keďže dnes už je to možné bežne vo všetkých reštauráciách. Čašník však tvrdohlavo trval na svojom: „Nepovedal som, že to nedokážem. Dokážem. Ale – neurobím to! Nerozúčtovávame to nikomu, takže – ak by som to rozúčtoval vám, bolo by to nespravodlivé voči tým, ktorým som odmietol jedlo rozúčtovať pred vami! Preto jedlo nerozúčtujem ani vám. A dohodnite sa, či zaplatíte kartou, alebo v hotovosti!“
Mysleli sme, že sa nám sníva! V reštaurácii zostal nielen duch socializmu, ale aj podobné maniere, aké mal vtedajší personál štvrtej cenovej skupiny. Len sme sa z levelu tradičných výhovoriek pracovníkov bánk a mobilných operátorov „Nedá sa! Nejde to! Systém nepustí!“ dostali k vyššiemu: „Nevyjdem vám v ústrety – zo zásady!!!“ Nechceli sme veriť, že by dnes, keď pre ostatné reštaurácie je rozúčtovanie pri platení úplnou samozrejmosťou, práve v reštaurácii poslanca parlamentu HLINU táto samozrejmosť bola odopieraná. Preto sme požiadali čašníka, aby zavolal nadriadeného. Síce frfľal, že nadriadený nám povie len to isté, ale sľúbil, že šéfa zavolá. Vrátil sa asi o päť minút. Bez vedúceho. Vraj – šéf má robotu a nemá čas na to, aby sa nám (teda hosťom) venoval. Zopakoval, že nám platbu v žiadnom prípade nerozúčtuje – a to zo zásady! Spýtal som sa ho, či je uzrozumený s tým, že tento jeho grobiansky prístup zverejním. Len utrúsil, že si môžem pokojne zverejniť čo len chcem. A keď som mu položil otázku, či toto hodnotenie neuškodí majiteľovi reštaurácie HLINOVI ako politikovi, tak sa len uškrnul, že politika vraj nemá s ich reštauráciou nič spoločné. To je však na veľkom omyle: ak v reštaurácii politika robí personál doslova napriek hosťom – a to v príkrom rozpore s na plagáte sľubovanou snahou o spokojnosť zákazníka – ide o hrubé klamanie. A prečo by som mal veriť politikovi – majiteľovi reštaurácie, ktorého princípom fungovania jeho reštaurácie je klamanie a grobianstvo?! Nuž, pán HLINA, od dnešného dňa ste pre mňa absolútne nedôveryhodným politikom, a ako podnikateľa si Vás zatrieďujem medzi drobných slovenských špekulantov bez akéhokoľvek vzťahu k hosťom, úcty k nim, ale s presvedčením, že očividne klamať hostí je pre Vás úplne normálne!
Jediným dôvodom, prečo ste, pán HLINA, takýto nezmysel zaviedli, môže byť už len Vaša politická zmätenosť, keď ste – v rozpore s Vašou kritikou vlády – Vy sám vo svojej reštaurácii proaktívne nabehli na „dobu cashu“ – a to ešte pred zavedením transakčnej dane. Veď – prečo nebyť pápežskejším, ako pápež, nie?! Ale – aby som citoval klasika: „tak sa to nerobí, do psej matere!“
My sme urobili to jediné, čo sme urobiť mohli: všetci deviati sme sa zdvihli a odišli do konkurenčnej reštaurácie – PRIMO AMORE na Kollárovom námestí. Nebola síce slovenská, ale talianska, no najedli sme sa výborne, chutne, obsluhovaní ochotnou a pozornou ukrajinskou obsluhou. Útratu – priemerne možno 15 € na osobu – si mohol každý zaplatiť tak, ako uznal za vhodné – v hotovosti či kartou. Pán HLINA, bolo nás 9! Tak si sám určite spočítate, o koľko peňazí ste úplne zbytočne dnes (od nás) prišli - absolútne nemiestnou spupnosťou a neochotou Vášho čašníka (neochotu vedúceho prísť riešiť problém už ani nekomentujem). Pevne však verím, že Vás to ani trochu nezaujíma a netrápi – Vy si do svojich statusov povymýšľate oslavné ódy na seba a svoje podniky, a zas sa niekde v politike na pár mesiacov či rokov upichnete, aby ste mali svoju rentu zabezpečenú (bez ohľadu na zákazníkov), a to sú iné peniaze, než za nejakých 9 otravných hostí vo vašej reštaurácii! Možno tento môj príspevok odradí od využitia Vašich „služieb“ aj ďalších potenciálnych hostí. Tak môžete byť – i s Vašimi čašníkmi a „zaneprázdnenými“ vedúcimi spokojný – roboty bude mať váš personál ešte menej. A môžete si stanoviť zásady, aké len chcete, a aplikovať ich pri prestupe do ďalších a ďalších politických strán. Veď – to je Vašou prioritou, namiesto tej sľubovanej spokojnosti zákazníka, nie?
A aby som nezabudol: škodu sme Vám neurobili žiadnu, lebo ten Váš neschopný a spupný čašník, čo mal plno rečí o neumožnení platiť každému zvlášť, ani po 10 minútach od objednávky ju ešte ani neodovzdal do kuchyne a baru!
