Spravidla sa vo väčšom oslavujú len okrúhle sviatky, no ja som sa rozhodol pre rodinný obed aj pri príležitosti svojej 45-ky. Len v kruhu najužšej rodiny: bolo nás jedenásť. Váhal som medzi osvedčenými čárdami v Dunakiliti alebo Hegyeshalome, či reštauráciou Bodza v Dobrohošti. Všade som už bol - a vždy spokojný. Napokon som dostal tip na mnou ešte nenavštívenú reštauráciu „Trófea“ 30 kilometrov od Bratislavy, v časti Tonkovce obce Nový Život, ktorá leží na pol cesty medzi Sencom a Šamorínom.
Reštaurácia má zvonku iba veľmi nenápadné označenie a len GPS ma presviedčalo, že sme v cieli. Parkovisko bolo preplnené a vnútri sedeli hostia asi pri dvoch tretinách stolov. Interiér je zariadený v štýle loveckej reštaurácie, je priestranný a, samozrejme, po stenách sú parožné trofeje. Mali sme pocit, že sa tam budeme cítiť dobre. Ten však pomaly začal slabnúť, pretože si náš príchod nikto z personálu nevšimol. Po chvíli bezradného postávania som sa musel ísť spýtať jedného z čašníkov, ku ktorému stolu si môžeme sadnúť. Ten skontroloval našu rezerváciu a odviedol nás k stolu. Ten však bol prestretý pre 10 hostí, pričom ja som telefonicky deň predtým (v sobotu) objednal sedenie pre 10 až 11 osôb. Lenže ten stôl nebol ani pre 10 ľudí, ale len pre ôsmich! Totiž - za všetkými ostatnými stolmi tejto veľkosti bolo len 8 stoličiek, len pri tom "našom" stoličky iba doslova pritisli k sebe a dve pridali! Boli sme pri ňom natlačení ako sardinky, takmer sa nedalo hýbať, nemali sme žiadny komfort! Sadanie a vstávanie bolo komplikované. Keď som sa čašníka spýtal, prečo nemáme 11 stoličiek, presviedčal ma, že som objednal len desať miest. Stále to opakoval, no nebola to pravda. Objednával som stôl pre 10 až 11 hostí! Najprv telefonicky, vzápätí aj mailom. Problémy sa vlastne začali už v piatok, keď som po prvýkrát zatelefonoval do reštaurácie, či sa tam môžeme v nedeľu najesť. Súhlasili s tým, že im musíme dať dopredu PRESNE vedieť, čo si vyberieme z jedálneho lístka zverejneného na ich internetovej stránke. A máme im to nielen zavolať, ale aj poslať mailom. Všetkých hostí som teda pozval telefonicky a následne im poslal mail s odkazom na jedálny lístok reštaurácie Trófea, aj jej polohou. Niektorých som musel aj dva razy urgovať, aby mi odmailovali, čo si vybrali. V sobotu o šiestej večer som už mal konečne všetko (až na jednu osobu) zosumarizované v Exceli a tak som do reštaurácie zatelefonoval objednávku. Nahlásil som predjedlá: 4x Pečenú husaciu pečeň 100 g s jablkami, viedenskou cibuľou, a vínovou omáčkou (po 6 €). Vraj - v poriadku. Z polievok som ako prvé nadiktoval 3x Haláslé v kotlíku 500 ml s kaprom (po 3,80 €). A tu nastal problém: „Haláslé nie je a nebude!“ - odrovnal ma čašník. „A to ste mi nevedeli povedať včera, čo si objednávať nemáme? To mám teraz obvolávať všetkých opäť, aby si vybrali niečo iné?! Načo vám treba písať presnú objednávku dopredu, keď to aj tak nie ste schopní pripraviť?!“ - stratil som nervy, lebo zisťovanie a sumarizovanie toho, kto čo chce - telefonovanie, mailovanie a excelovanie mi zabralo zopár hodín. Čašník navrhol, že si teda budeme môcť polievky vybrať až po príchode z tých, ktoré aktuálne budú variť. Našťastie, s ostatnými jedlami, ktoré som im nadiktoval, už problém nebol. Čašníka som informoval, že ak príde aj 11. hosť (ktorý sa ešte nevyjadril), jemu objednáme po príchode. Súhlasil a poprosil ma, aby som im objednávku aj odmailoval. Skontrolovali sme si mailovú adresu a o pol deviatej večer som mail poslal. Pripomenul som v ňom, aby pripravili aj dostatok ľadu do nápojov. Ani nie 4 minúty po zaslaní objednávky mi oznámil výber jedál aj 11. hosť - a tak som o 21:00 doposlal aj jeho objednávku a tešil sa na nedeľný obed.
Keď po príchode do reštaurácie vznikol prvý problém so stolom pre menej hostí, než som objednal, čašník mi ukazoval knihu rezervácií, kde mal poznačených len 10 miest. „Nemôžem za to, že ste si to zle zapísali. Diktoval som Vám jasne 10 až 11 ľudí a tak aj napísal do prvého mailu. V druhom som Vám poslal výber jedál jedenásteho človeka. Prijatie mailov ste mi, mimochodom, doteraz nepotvrdili, hoci som Vás o to v nich prosil!“ - soptil som. Čašník sa bez štipky rozpakov ohradil: „Ale ja tu mám napísaných len 10 ľudí! Čo ste napísali do mailu, to neviem. My maily cez weekend nečítame...“
„Čóóóóóó?????!!!!! Maily nečítate? Tak načo ste ma buzerovali s tým, že vám musím objednávku s presným rozpisom poslať aj mailom??? Teraz ste pripravili stôl pre malý počet hostí, neupozornili ste ma, aby sme si nevyberali haláslé... Na čo potrebujete vedieť dopredu, čo budeme jesť, keď ani vtedy, keď to viete s 15-hodinovým predstihom, nie ste schopní kúpiť suroviny a jedlo z vášho jedálneho lístka uvariť? To sú už dve vážne chyby. Čo ešte bude nasledovať?!“ - rozčuľoval som sa. Na pokoji mi nepridal ani fakt, že ešte skôr - po ukázaní stola - si nás asi 20 minút nikto nevšímal a doslova som musel jedného z čašníkov odchytiť, aby som ho požiadal o zväčšenie stola.
Konečne k "stolu pre desiatich" prisunuli ďalší - a tak sme sa už nemuseli tlačiť. Po 20 minútach dorazili poslední traja hostia a oznámili, že jeden ďalší pre akútnu chorobu nepríde. Tak nás bolo napokon desať. Keďže sme už boli kompletní, mohli sme začať objednávať prípitok, predjedlá a polievky. Haláslé boli jedinou polievkou z objednaných, ktorú nemali. Nahradili sme ju inými. Čašník ich nosil postupne. Neobsluhoval len sprava, ako je zvykom, ale bolo preňho samozrejmosťou podať polievku či iné jedlo aj hosťovi, ktorý sedel na druhej strane stola - oproti naprieč cez stôl. Domácu slepačiu polievku s rezancami v hrnčeku 330 ml (za 1,80 €) si objednali viacerí - a tak si ju sami do keramických misiek naberali z veľkej kovovej misy. Dvaja sme mali fazuľový guláš v kotlíku s údeným kolenom a klobásou 500 ml (za 2,90 €). Môžem povedať, že bol znamenitý, hustý a klobáskou ani mäskom kuchár nešetril. Vraj dobrý bol aj tatársky biftek (pravá hovädzia sviečkovica) 200 g so sadou ocesnakovaných aj neocesnakových hrianok (za 10 €). To bolo napokon jediné predjedlo, ktoré sme si dali, pretože... čašník nám tentokrát tvrdil, že husaciu pečeň vôbec nemajú, pričom deň predtým telefonickú objednávku jej štyroch porcií bez výhrad prijal! Už neviem, či argumentoval tým, že som predjedlá neobjednával alebo že mi vraj v telefonáte vravel, že túto pochúťku nemajú. Nič z toho nebola pravda: telefonickú objednávku prijal, okrem Haláslé, bez výhrad.
Začali sme teda jesť - až hodinu po tom, čo sme do reštaurácie prišli: 20 minút si nás nevšímali, 20 minút sme čakali, kým „sa pozbierame“ a 20 minút trvalo, kým nám priniesli predkrm s polievkami (boli sme už hladní, preto sme ich chceli naraz). Opäť sa pýtam: Načo je dobré dopredu vedieť presnú objednávku, keď podľa nej nevedia (a ani načas) navariť?!
Chcem byť objektívny, preto musím povedať, že jedlo bolo skutočne chutné, bolo ho veľa a porcie boli pekne naservírované. Veľmi som sa bál, či personál splní moje požiadavky, aby pri niektorých porciách bola obloha servírovaná na samostatnom tanieri a pri iných zas omáčka osve, no toto zvládli skutočne bez chybičky! Mnohí hostia nevládali dojesť svoje porcie a nechali si ich zabaliť. Ani s tým nebol problém. Problém som však mal ja - s príborom, ktorý bol akýsi zafúľaný a lepkavý. Niekto si zas musel vziať iný tanier, lebo ani ten jeho nebol najčistejší. Našťastie, doniesli nám ich dostatok, hoci asi až o 3 minúty neskôr, ako naservírovali dve misy pre dvoch. Zatiaľ pred nami chladli. Celý stôl obsluhoval len jediný čašník (ktorý vraj - podľa jeho slov - preberal aj moju telefonickú objednávku). Až doma som pri porovnaní fotografií porcií s jedálnym lístkom zistil, že na Mise Trófea, na ktorej - podľa jedálneho lístka - majú byť 2 hovädzie roštenky po 100 gramov, 2 bravčové rezne po 100 g a 2 kuracie prsia Cordon bleu po 100 gramov + opekané zemiaky, ryža s kukuricou, kapustový šalát a uhorky, úplne chýbali tie dve hovädzie roštenky a v ryži kukurica!
Zvyšok oslavy prebehol v poriadku. Zabavili sme sa, porozprávali a... prišiel čas zúčtovania. Bol som pripravený na to, že v reštaurácii Trófea sa nedá platiť kartou. Nijako som však nebol pripravený na záverečnú položku účtenky, ktorou bola „Ozdoba“. Len za ňu si reštaurácia Trófea účtuje 7 €/os. (slovom sedem eur za každú osobu)!!! Čiže „Ozdoba“ pre 10 hostí nás mala stáť 70 €! „To je za čo?!“ - pýtal som sa čašníka. „No - to je za to, že sme vám prestreli obrusy, dali servítky a taniere,“ - vyhováral sa bez štipky hanby čašník. „Nehnevajte sa na mňa, ale nevšimol som si, že by ostatní hostia jedli priamo zo zeme, bez tanierov. Obrus, taniere aj servítky sú predsa samozrejmosť. To v žiadnom prípade nie sú ozdoby! Možno je to couvert, ale couvert vo výške až 7 eur za každú z osôb (!!!) neúčtujú ani v Interhoteli!“ - vyčítal som mu. Až vtedy sa ako keby zháčil, ospravedlnil a okamžite výslednú sumu účtu znížil o 66,50 €. Vzápätí začal niečo hovoriť kolegyni, ktorá sedela hneď vedľa. Či sa to týkalo nás, netuším (ale som si istý), pretože sa rozprávali po maďarsky. Nuž - veď to je presne prístup vhodný pre reštauráciu, kde len couvert tvorí jednu polovicu účtu hostiny pre 10 ľudí: rozprávať sa pred hosťom cudzím jazykom, ktorému hosť nerozumie! „Videl si, ako neochotne sa ten čašník zatváril, keď nám išiel znížiť ten účet?“ - spýtala sa ma neskôr moja 10-ročná neterka, ktorá mi asistovala pri platení. Nevšimol. Ja som ešte stále neveriacky sledoval ten účet a položku „Ozdoba“, o ktorej dovtedy vôbec nebola reč a nenachádza sa ani v jedálnom lístku.
Kontrola účtenky mi ušetrila 66 a pol eura! Aj to neviem, za čo bolo tých zvyšných 3,50 €. Pochopiteľne, že môj tringelt činil len 80 centov a to ešte váham, či som nedal priveľa.
Pri odchode sa nám čašník zdravil slovami „Majte sa“. Pozdrav zvolil veľmi vhodne. „Do videnia“ by iste nebolo na mieste. Určite nás v reštaurácii Trófea v časti Tomkovce obce Nový Život už viac neuvidia.
