Na počiatku bolo...
...noooo...
...áno, svetlo.
Ale kým preniklo okienkami celuloidového pásu prvých sekúnd filmu ČARBANICE, na začiatku ktorého sa v úplnej tme zvnútra otvorili dvere sťahovacieho auta a vnikol doň jas jedného z posledných augustových dní, odohralo sa toho ešte veľa predtým. Predovšetkým (pre mňa) dôležitá udalosť - že ma režisérka tohto úspešného celovečerného filmu - pani Eva ŠTEFANKOVIČOVÁ - pozvala na konkurz. Začiatkom leta 1981 práve pripravovala nakrúcanie tohto svojho prvého hraného filmu, v ktorom jej manžel - scenárista - Leo ŠTEFANKOVIČ a dramaturgička Alta VÁŠOVÁ napísali aj epizódnu postavu asi 7-ročného husličkára. Ten mal vyzerať „ako pán profesor“ - v obleku a kostených okuliaroch, aby tento „vzorný vzhľad“ ostro kontrastoval s polozbúraným domom, kurníkom aj šopou, do ktorého chodil „poza školu“, či vlastne poza hodiny hry na husliach.
V tom čase mi pomaly išlo na ôsmy rok života a okuliare so sklami hrubými sťa popolníky som nosil už od svojho jedného roka. Mojím spolužiakom a najlepším kamarátom bol Majko SOLÁR. Jeho mama Marta bola skvelou filmovou strihačkou. Registroval som ju z titulkov napríklad KUBALových večerníčkov. Mala však za sebou oveľa pestrejšiu rozsiahlu filmografiu, ktorá zahŕňa dokumentárne a krátkometrážne filmy, ako aj seriály. Práve pani Marta SOLÁROVÁ mala strihať aj pripravované ČARBANICE a MAJKO sa mal zhostiť hlavnej úlohy - Jakuba KOLÁRIKa. Koncom školského roka 1980/1981 teta Marta zobrala Majka a mňa do jednej z kinosál Filmového klubu (dnes Kino LUMIÈRE) na Špitálskej ulici (vtedy Československej armády), kde nás zoznámila s pani režisérkou Evou ŠTEFANKOVIČOVOU. Nepozerali sme žiadny film, ale toto príznačné prostredie si zvolila na úvodný pohovor, či vlastne konkurz pre nás dvoch. Rozprávala sa s nami o všetkom možnom, o škole a čo nás baví. Zrejme chcela vedieť, ako reagujeme, gestikulujeme a improvizujeme. Mal som z konkurzu dobrý pocit a tešil som sa na spoločné nakrúcanie s MAJKOM. Nakrúcanie vyzeralo „byť na spadnutie“. Teta MARTA dokonca sľúbila, že nám venuje vystrihnuté časti scén celuloidového filmu, ktoré by sa inak vyhodili. Nakrúcať sa malo na jeseň 1981. Až po 35 rokoch od nakrútenia ČARBANÍC som sa dozvedel, že Evu ŠTEFANKOVIČOVÚ na mňa upozornila aj jej dcéra MIŠKA, ktorá v tom čase pomaly končila druhý stupeň tej istej základnej školy, na ktorej som bol prvákom ja. Aj z nej sa stala režisérka.
Začiatkom prázdnin som absolvoval veľmi úspešnú operáciu obidvoch očí u pána profesora GERINCA, po ktorej som mal na pravom oku už len čisté sklo bez dioptrie a na ľavom hodnota dioptrie klesla z nejakej šestky na +/- 0,5 - 1,5! No pre nakrúcanie sa mohli použiť aj moje pôvodné okuliare, ale i úplne nový prvý oblek, ktorý mi pri príležitosti nakrúcania kúpili moji rodičia. Keď som sa vrátil z nemocnice, rozlúčili sme sa s MAJKOM. Ja som išiel s rodičmi a bratom prázdninovať na Balaton a on s mamou a jej sestrou - do Švajčiarska. Keď sme sa ho pýtali, na ako dlho tam idú, bez váhania odpovedal: „Na dva týždne alebo na štrnásť rokov“. Všetci sa tomu smiali ako dobrému vtipu. Ale...
...nebol to žiadny vtip. Keď som sa vrátil z Maďarska, darmo som zvonil a klopal na MAJKOve dvere. Nikto neotváral ani po dvoch týždňoch, ani po troch, a ani po mesiaci.
Koncom júla som dostal zo Slovenskej filmovej tvorby pozvánku zúčastniť sa kamerovej skúšky na rolu do ČARBANÍC. V obálke som našiel aj 4-stranový scenár mojej hlavnej scény (dokopy ma vo filme vidno v troch obrazoch), ktorý som sa mal naučiť. Hneď na úvod som sa mal preľaknúť a zvolať: „Kúúúúrníkšopa!!!“. V scenári bol uvedený aj variant „Fuj!“. To prvé zahrešenie som dovtedy nikdy nepočul, ale zapáčilo sa mi tak, že som o tom ekvivalente ani neuvažoval. Tak sa to „Kúúúúrníkšopa!!!“ stalo legendárnym a známi i neznámi po mne aj o desiatky rokov neskôr pri náhodnom stretnutí s odstupom času so smiechom volali „Kúúúúrnikšopa!!!“. V tomto scenári som takisto prvýkrát videl spojenie „Engliš konverzejšn“. Nebolo pre mňa problémom naučiť sa ten text, a pamätám si ho dodnes, aj po vyše 40 rokoch. Bol som presvedčený, že rovnakú pozvánku dostal aj MAJKO, a že - či si už prázdniny predĺžili alebo odcestovali ešte aj niekde inde - na tie kamerové skúšky sa predsa MUSÍ vrátiť, inak to predsa nejde! Ale - nevrátil sa...
Na kamerových skúškach bolo veľa hercov a detí. Všetci hrali na kameru vopred naučenú časť scenára. Na niektoré roly mali aj troch - štyroch adeptov, ale na úlohu HUSLIČKÁRa... som bol jediný! Pamätám sa, že pani režisérka chcela, aby som sa do kamery smial. Ja som zadanie pochopil ako úsmev so zavretými ústami. Eva ŠTEFANKOVIČOVÁ pokyvkala hlavou - akože „no čo už!“. Po mne dostal rovnakú úlohu iný chlapec - a ten sa pred kamerou rehotal do popuku, až skoro spadol zo stoličky. „Takto si sa mal smiať, TEDDYNO!“ - poučila ma pani režisérka.
Všetko nahrávali kamerou na magnetický záznam. Keď ráno ešte len chystali techniku, videooperátor pustil dokument o Veľkej vlasteneckej vojne, ktorý vysielali deň predtým večer v televízii. Takáto možnosť nahrávať televízny program, a aj obraz a zvuk z kamery, bez potreby vyvolávať film a mať záznam okamžite k dispozícii a môcť ho jednoducho rýchlo pretáčať a púšťať znova a znova, zastavovať bez obavy, že reflektor premietačky prepáli celuloidové okienko filmu, ma doslova fascinovala. Napokon - tento pocit magickosti ma neopustil dodnes - a preto sa tak dobre cítim pred kamerou, ale i na jej opačnej strane :-) .
MAJKO na kamerové skúšky neprišiel. Aj jeho miesto v druháckej školskej lavici vedľa mňa v našej triede zostalo v septembri prázdne. ČARBANICE sa napokon nakrúcali - síce so mnou, ale bez MAJKA, aj bez jeho mamy. Film postrihal Alfréd BENČIČ a MAJKOVEJ hlavnej úlohy v ČARBANICIACH sa zhostil Henrich HLOCKÝ z Banskej Bystrice.
Moje nakrúcanie malo iba malú chybičku krásy: aj keď som hral husličkára, husle som dovtedy nikdy ani len nedržal v rukách, nieto ešte aby som na ne vedel - čo i len falošne - hrať. Slovenská filmová tvorba mi preto najala jedného nešťastníka - Osvalda WILLMANNa, ktorý práve študoval hru na tomto nástroji na VŠMU. Jeho úlohou bolo naučiť ma, ako sa držia husle a sláčik, nech to vo filme aspoň ako - tak vyzerá, že sa učím hrať. Niekedy ma otec vozil k tomuto pánovi kamsi na Palisády, ale chodieval aj k nám. Chudák, nemal to so mnou ľahké: keď som bol uňho, tak ma zaujímalo všetko ostatné. On mi vysvetľoval niečo o husliach, a keď si myslel, že som to pochopil, ja som sa pozrel naňho a povedal: „Dobre, ale kto namaľoval tamten obraz, čo visí na stene?“ Nuž, bol som ťažký oriešok. Mimochodom - na tom obraze bol jeho dedko, slávny výrobca huslí - Osvald WILLMANN a namaľoval ho významný maliar Ján MUDROCH. Napriek mojej nesústredenosti ma dokázal naučiť základy natoľko, že som vo filme narábal s husľami (lebo hrou to v žiadnom prípade nemožno nazvať) aspoň uveriteľne. Aj keď som pána WILLMANNa riadne vytrápil, prežil to. Čo robí dnes, neviem, ale jeho meno som objavil v historických záznamoch Slovenského národného divadla, podľa ktorých v ňom hrával prvé husle.
Problém bol aj so samotnými husličkami pre mňa. Totiž - nikde v Bratislave sa nenachádzali také maličké, aké som potreboval ja - teda „štvrťky“. Preto produkcia začala obvolávať predajne hudobných nástrojov po celom Slovensku, až konečne našli jeden obchod, v ktorom práve mali husle „mojej veľkosti“. Z Koliby teda vypravili auto Slovenskej filmovej tvorby až do Trenčína a jeho šofér priviezol husle, s ktorými som účinkoval. Mohol som začať točiť.
Na nakrúcanie mi určili 5 filmovacích dní, ale v skutočnosti sme naozaj filmovali len dva či tri. Domov po mňa chodila veľká Volga Slovenskej filmovej tvorby, ktorá ma odviezla buď na Kolibu, alebo priamo na pľac v Petržalke. Jeden deň ma aj s ďalšími deťmi nechali čakať v jednej kancelárii Slovenskej filmovej tvorby, kde bol „bezplatný“ telefón, tak sme vyvolávali kade - tade a pobehovali po celej budove, v ktorej o 10 rokov neskôr sídlila aj castingová agentúra Evy ŠTEFANKOVIČOVEJ GALAXY, a od roku 2001 (až doteraz) aj TV JOJ. Raz som sa v nej dokonca stratil, lebo som sa zrazu ocitol v inom trakte, než ktorý som poznal, no všetko tam vyzeralo rovnako, ako „v našom“, ale bol som úplne inde. Napokon som vystrašený a bezradný vyšiel von na úplne druhom konci budovy, pri ateliéroch. S úľavou a rád som obišiel celý areál a šťastný vošiel tým správnym vchodom, ktorý som poznal.
Ale keď sa nakrúcalo, tak bolo fajn. Náš pľac bol v polozbúranom rodinnom dome v starej Petržalke, ktorý už ustupoval panelákovému sídlisku. Na rám jeho okna filmári pribili veľkú tabuľu „NEBÚRAŤ! • PRE VÝROBU FILMU ČARBANICE“. Možno ten text znel trošku inak, ale bol v tomto zmysle. Znamenitá bola nielen pani režisérka Eva ŠTEFANKOVIČOVÁ, ale aj jeden z najlepších slovenských kameramanov - pán Dodo ŠIMONČIČ. Na jednej z fotografií z nakrúcania, ktoré mi pani režisérka venovala po dokončení filmu vidno, ako nad niečím filozofujem a pani režisérka ma so záujmom a pán ŠIMONČIČ „s pochopením“ počúvajú:
Ďalší deň sme nakrúcali na inom mieste - na petržalskom panelákovom sídlisku. Mal som sa tam len mihnúť kdesi v pozadí aj s futrálom s husľami (v scenári bolo napísané: „Jakub vchádza do lekárne a v pozadí sa objaví náš známy husličkár“). Na plátne sa však v tomto obraze napokon husličkár neobjavil - asi usúdili, že moja prítomnosť v tomto obraze pre dej filmu z dramaturgického hľadiska nie je nevyhnutná. Na túto filmovačku mám pamiatku aspoň v podobe ďalšej fotografie z nakrúcania: idem po chodníku sídliska v obleku, s púzdrom na husle v jednej ruke a vakom s prezuvkami v druhej, pričom v mláke na ceste vidno môj odraz.
Na pľaci najskôr postavili niečo ako poschodový poľovnícky posed, aby kameraman mohol snímať z nadhľadu. Jimmy jiby ešte vtedy neboli. Tam som prvýkrát videl aj komparzistov. Pripadali mi „tak trošku od veci“, ako svet sám pre seba. Už vtedy som vnímal, že nie sú súčasťou štábu, ani účinkujúcich, ale... „niečo extra“. Nuž teda - veď sa aj nazývajú „EXTRAS“. Ale - profesionálne prispôsobiví a zvyknutí na všetko - robiť „tu a teraz“. Medzi nimi bola aj jedna staršia pani. Veľmi som sa jej páčil, lebo som vraj vyzeral úplne ako jej syn JURKO, keď bol malý. A že sa nemôže udržať - prosila ma, či by ma mohla pobozkať. Súhlasil som. Na JURKA a ani ropuchu či niečo iné som sa nepremenil, tak sme mohli pokojne film ČARBANICE dotočiť. O tom, že sa to dobre podarilo, svedčia aj viaceré ocenenia. Výbor Sekcie pre tvorivú činnosť v oblasti divadla a filmu pri SLF udelil Prémiu Eve ŠTEFANKOVIČOVEJ za réžiu za 1. polrok 1982 a Prémiu za pozoruhodné výkony za 2. polrok 1982 Dodovi ŠIMONČIČOVI za kameru - v kategórii filmová tvorba. Film získal aj Osobitnú cenu poroty na Medzinárodnom filmovom festivale La Coruña 1983 v Španielsku.
ČARBANICE sa u nás dlho premietali v každom kine, a veľmi úspešne. A to aj napriek tomu, že na plagátoch s programami kín bola len stručná a nič nehovoriaca anotácia: "Film o chlapcovi, ktorý si svoje trápenie zavinil sám". Neskôr ich vysielali aj v televízii počas jarných prázdnin. To znamenalo, že išli jeden deň v každom týždni jedného mesiaca, pretože každý týždeň sa opakovalo to isté vysielanie pre deti práve z iného slovenského kraja (boli tri plus Bratislava) - tak aby ten istý program mohli vidieť všetci práve prázdninujúci žiaci.
No keď náš film uvádzali ešte len v kinách, boli sme s Heňom HLOCKÝM pozvaní na jeho premietanie pre žiakov bratislavských základných škôl v najväčšej sále Domu Revolučného odborového hnutia (ROH) - neskôr Istropolisu. Aj som sa tomu trošku čudoval, a aj som bol milo prekvapený, prečo zavolali práve mňa. Vo filme totiž hral kopec detí, a moje meno v titulkoch síce bolo, ale ako posledné, pred obligátnym „a ďalší“. Ich však na premietanie nepozvali. Heňa a mňa vo februári 1984 zavolali do publicistickej relácie pre deti KÚSOK PRÁZDNIN DO AKTOVKY, ktorá sa vysielala v Československej televízii počas vtedajších jarných prázdnin - 2., 9. a 16. marca 1984. Na tomto nakrúcaní bola s nami aj dramaturgička ČARBANÍC Alta VÁŠOVÁ a zoznámil som sa pri ňom aj so spisovateľom Vincentom ŠIKULOM a herečkou Katkou ZATOVIČOVOU, ktorí boli ďalšími účinkujúcimi v tejto publicistickej relácii pre deti. S Heňom sme sa spolu ocitli aj na jedinom zábere z ČARBANÍC na nástennom kalendári Slovenskej filmovej tvorby pre rok 1982.
Keď však dnes o tom uvažujem, tak ten náš pamätný obraz bol fakt taký podarený, vtipný a plný kontrastov, že teraz mi je už jasné, prečo s hlavným predstaviteľom pozývali práve mňa. O tom, že "to fungovalo", svedčí aj to, že pri pracovnej premiére filmu vo Filmovom klube pre štáb, účinkujúcich a ich najbližších - akonáhle som sa ocitol v obleku uprostred polozbúraného petržalského domu čítajúc časopis, kinosála vybuchla do smiechu, čo sa pri žiadnom inom obraze nestalo. V tom Dome ROH samotnému premietaniu predchádzalo predstavenie účinkujúcich - teda hlavného predstaviteľa HEŇA a mňa. Na veľkom pódiu s nami robila rozhovor v tom čase najpopulárnejšia moderátorka televíznych Aktualít - Izabela PAŽÍTKOVÁ. HEŇO mal už vtedy nové priezvisko - PAVLOV (tvrdil, že umelecké)- a chystal sa na svoju druhú veľkú hlavnú rolu - Konštantína vo filme Franeka CHMIELa CHLAP PREZÝVANÝ BRUMTELES, kde si zahral po boku Vlada MÜLLERa a Kamily MAGÁLOVEJ.
Tvorcov ČARBANÍC som zaujal asi aj ja (i keď zďaleka nie až tak, ako HEŇO), lebo nasledujúce leto so mnou Eva ŠTEFANKOVIČOVÁ nakrútila krátky vstup do jej ďalšieho dokumentu, v roku 1983 ma zas pomocný režisér z ČARBANÍC Michal RUTTKAY obsadil do dvoch čiernobielych televíznych vysielaní pre školy - REMIHO ÚRAZ a REŽIM DŇA (ktoré už režíroval) a v roku 1985 aj do epizódnej úlohy „ČERMÁK mladší“ vo filme Dušana HANÁKA TICHÁ RADOSŤ, v ktorom som sa - ako syn Jaroslavy KRETSCHMEROVEJ a Ladislava GERENDÁŠa - pozeral na polonahú Magdu VÁŠÁRYOVÚ a strieľal prakom do sliepok. Túto herečku som vtedy poprosil o podpis do pamätníka. Napísala mi doň: „Milý TEDDY, len tak ďalej! Magda (VÁŠÁRYOVÁ)“.
Vedúci výroby ČARBANÍC - Viliam ČÁNKY - ma 10 rokov od ich filmovania obsadil do komparzu v Krematóriu vo filme Miloslava LUTHERa SKÚS MA OBJAŤ. S týmto pánom režisérom som sa opäť stretol až po 31 rokoch, keď som v jeho práve teraz premietanom filme SPIACI ÚČET jazdil na bicykli.
Zástupca vedúceho výrobného štábu ČARBANÍC Marián DALKOVIČ bol zas v roku 2017 vedúci výroby filmu Juraja LIHOSITa Vycestovacia doložka pre DUBČEKA, kde som si zahral dôverníka Štátnej bezpečnosti. Pri príprave filmu o Alexandrovi DUBČEKOVI som opäť stretol aj pani Zdenku BOČÁNKOVÚ, ktorá - rovnako, ako v ČARBANICIACH, robila kostymérku. Boli to pre mňa veľmi milé a nostalgické príjemné stretnutia po troch - štyroch desaťročiach, keď som mohol povedať: „S Vami som nakrúcal svoj prvý film pred 40 rokmi!“
No najviac som spolupracoval s pani režisérkou Evou ŠTEFANKOVIČOVOU. Prostredníctvom jej castingovaj agentúry GALAXY, ktorú si založila po Nežnej revolúcii, ma raz za čas obsadzovala do filmov a seriálov. V roku 1996 to boli 4 filmovacie dni filmu THE PEACEMAKER a o 6 rokov neskôr úloha kapelníka - trumpetistu v spote pred referendom k vstupu Slovenska do Európskej únie.
Na jeseň 2013 ma castingová agentúra Evy ŠTEFANKOVIČOVEJ GALAXY obsadila do epizódnej úlohy prokurátora v seriáli RTVS KOLONÁDA a o rok neskôr do ďalšieho seriálu tej istej televízie - TAJNÉ ŽIVOTY. No a potom ma 28. júna 2015 zavolala na nakrúcanie recepcie (rautu) druhej série seriálu KOLONÁDA. Toto moje 27. nakrúcanie v živote bolo síce „len“ komparzné (na rozdiel od predchádzajúcich epizódnych úloh), ale počas tejto filmovačky som sa od ďalšej komparzistky dozvedel, že GALAXY je len jedna z možno trinástich agentúr a producentských firiem, ktoré v Bratislave pôsobia, a vďaka spolupráci s nimi sa dá nakrúcať nie raz za rok - dva, ale aj päťkrát týždenne! Neveril som jej celkom, ale od začiatku ďalšieho roku som sa začal riadiť jej radami - a počet mojich nakrúcaní začal rásť. Ku koncu roku 2016 ich bolo už 107. V roku 2017 „mi už prestala stačiť“ Bratislava a vyskúšal som si aj nakrúcanie „přímo v Přaze“, kde som dostal hlavnú úlohu v reklame na HELLO BANK, ktorá sa v Čechách vysielala dva roky. Ponuky som naďalej dostával aj od agentúry GALAXY pani režisérky Evy ŠTEFANKOVIČOVEJ - či už do filmov DÔVERNÝ NEPRIATEĽ, VYCESTOVACIA DOLOŽKA PRE DUBČEKA, MÁRIA TERÉZIA alebo seriálu INŠPEKTOR MAX a HNIEZDO.
Naposledy - na jeseň 2023 - ma pani Eva ŠTEFANKOVIČOVÁ zavolala do nórskeho filmu HAVNA. Užil som si na ňom 6 filmovacích dní.
No a v čase, keď ma od magickej päťstovky nakrúcaní delilo už iba 8 filmovačiek, zasiahla ma smutná správa, že ďalšie herecké príležitosti od nej už nedostanem. Opustila nás 12. apríla 2024. Presne dnes by mala 84 rokov.
Eva ŠTEFANKOVIČOVÁ
24.5.1940 - 12.4.2024
Česť jej pamiatke a ďakujem za mojich (momentálne) 496 nakrúcaní.
Teodor PASTERNÁK, 24.5.2024
