Asi by som mal začať pekne od začiatku. Karel Gott bol prvým spevákom, ktorého som vnímal, len čo som sa snáď v dvoch rokoch naučil obsluhovať kazetový magnetofón. Kazetu, na ktorú manžel sestry mojej starej mamy nahral koncert Karla Gotta a venoval mi ju, som si púšťal do nemoty. Musel som ju však počúvať ešte skôr, pretože moji rodičia do „denníčka bábätka“ napísali, že ako prvú vo svojom živote som vedel spievať cigánsku pesničku „Duj, duj, duj, duj, dešuduj“, ktorú, pochopiteľne, tiež spieval Karel Gott na tejto kazete. Jeho hlas sa mi spojil s výzorom, keď sme spolu s otcom kupovali singel „Je jaká je“ - a to už som mal 3 - 4 roky. Kým táto pesnička sa mi veľmi páčila, skladbu „Konec ptačích árií“, ktorá bola na druhej strane tejto platne, som neznášal. „Prišiel som jej na chuť“ až po štvrťstoročí a - paradoxne - stala sa jednou z mojich najobľúbenejších. Dokonca ju mám dodnes nastavenú ako zvonenie mobilného telefónu. Mimochodom - nechcel som veriť, že ju napísali Karel Svoboda a Jiří Štaidl; jej autorstvo by som prisudzoval skôr nejakým Talianom. Ale o profesionalite a genialite tejto (dnes už, žiaľ) nebeskej trojice niet pochýb.
„Naplno“ som si Karla Gotta obľúbil až v období, keď som končil vysokú školu. Práve vtedy vyšlo CD-čko „Kakaová“. Odvtedy som si kupoval každý jeden jeho nový album s pôvodnými pesničkami (až na ten posledný). Doplnil som si „Když muž se ženou snídá“ z roku 1992, výberovky dvojcédečiek z 80. a 90. rokov a od priateľov som zas dostával disky s nahrávkami zo 60. a 70. rokov. Moja kolekcia sa rozrástla na najmenej 14 CD-albumov, z nich aspoň tri stále vozím so sebou v aute.
Navštívil som aj 3 - 4 Gottove koncerty v Bratislave. Na jednom z nich mi podpísal jeho CD-čko „Můj strážný anděl“ z roku 2004.
O mojej poslednej „interakcii“ s Karlom Gottom písal dokonca slovenský bulvár. 5. februára 2017 som sa ocitol v publiku relácie televízie Markíza Chart Show, v ktorej spieval aj Mistr. Bol už po chorobe a mňa šokoval výraznou zmenou svojho vzhľadu: na nakrúcanie prišiel zarastený, s bradou. Moderátorka Adela Vinczeová (vtedy ešte Banášová) vyzvala divákov, aby zatlieskali, ak sa im takto Karel Gott páči viac. Zatlieskali skoro všetci. Vzápätí sa na publikum obrátil aj Karel Gott - aby zatlieskali tí, čo si nemyslia, že takto vyzerá lepšie. Zatlieskal len jeden - jediný divák - a tým som bol ja. Skrátka - tá brada mi k nemu nepasovala, pripadal mi ako skutočný „stařík“. Mal som klamať? Prekvapený Gott okamžite so smiechom zareagoval: „Zítra oholím“ a Adela s hranou prísnosťou mi ukázala dvere: „A von!“ Samozrejme, z jej strany to bola rovnaká „legrace“, ako sľub Karla Gotta, že bradu dá dole. Bulvár však napísal, že „Adela Banášová vyhodila z nakrúcania diváka, ktorý urazil jej lásku“. Odhliadnuc od toho, že by som si v živote nedovolil uraziť Mistra, bol to nezmysel, z Adelinej strany to bola recesia: na nakrúcaní som zostal do konca a sedel som dokonca v obecenstve ďalších ôsmich Chart Show pre Markízu a jednej pre TV Nova. Som presvedčený, že len málokto z obecenstva mal Karla Gotta tak rád, ako ja.
Takže rozhodnutie ísť sa mu naposledy pokloniť na Slovanský ostrov do Prahy bolo pre mňa samozrejmosťou a nikoho z mojich priateľov, ktorí ma dobre poznajú, neprekvapilo. Naopak - prosili ma, aby som k fotkám, ktoré som celý deň snímal a publikoval na Facebooku, napísal aj nejaký text. Keďže si myslím, že by mohol spolu s obrázkami zaujímať aj ďalších priaznivcov, rozhodol som sa fotoreportáž z poslednej rozlúčky s Karlom Gottom umiestniť sem, na blog.
Zobral som si teda deň dovolenky a v piatok 11. októbra prvým ranným vlakom o 5:10 vyrazil do Prahy. Počas cesty ma dve kamarátky z Prahy upozorňovali, aby som nešiel k Slovanskému ostrovu, na ktorom sa nachádza Žofín (ako som mal naplánované), pretože aktuálne sa už rad ľudí ťahá cez celý Most légií na druhú stranu Vltavy (pod Petřín).
Krátko po deviatej hodine som pri Hlavním nádraží nasadol do električky číslo 9 a išiel tam, kam mi radili: na zastávku Újezd. Kamarátky mali pravdu: rad čakajúcich sa tiahol po celom moste a skrúcal sa už smerom k Smíchovu! Ale - ja som mal zas šťastie, pretože rad čakajúcich sa končil sa asi len 80 metrov od zastávky, na ktorej som vystúpil. Zaujal som v ňom teda svoju pozíciu. Za mňa sa však okamžite postavili ďalší ľudia, za nich ďalší: rad neustále rástol.
Pre zaujímavosť som zadal do Google Maps v telefóne cieľ: Žofín. Navigácia mi ukázala vzdialenosť 750 metrov, ktoré som pešo mal prejsť za 9 minút. Dosť ma to pobavilo pri pohľade na tú frontu predo mnou. Ale - nesmial som sa dlho, pretože rad sa okamžite pohol o 5 - 10 metrov; keďže som práve fotil, musel som pobehnúť, aby ma nepredbehli. Našťastie, za mnou stáli chápaví ľudia, takže spravidla trpezlivo počkali, kým dokončím záber a pohli sa až po mne. Rad sa totiž hýbal nečakane rýchlo - asi 6 metrov za minútu! Štýl toho posúvania mi pripomenul niekdajšie prvomájové sprievody. Namiesto mávatiek však mnohí ľudia držali v rukách kvety či vence, tribúny žiadne a namiesto ampliónov s dychovkou, robotníckymi piesňami a hlásateľa reportujúceho, súdruhovia z ktorých národných podnikov pozdravujú prvý máj zneli na troch miestach piesne Karla Gotta. Počúvali ho predavačky občerstvenia v kiosku na začiatku Mosta légií, veľký reproduktor nainštalovali v strede mosta a ďalší na Slovanskom ostrove. Každý však hral inú pesničku, takže pri Národnom divadle a legendárnej Kaviarni SLÁVIA - prekrikovali dvaja Gottovia.
Každú chvíľu na nás mierili objektívy fotografov, aj najväčších českých televízií. Mihol sa aj štáb RTVS.
Trošku za mnou stál hlúčik ľudí v čiernom s veľkým vencom z ruží, ktorý upútal pozornosť každej kamery. Na stuhe mal napísané „...fanoušci z Osoblahy“. Medzi čakajúcimi panovala dobrá atmosféra, ľudia sa zoznamovali, debatovali. Príslušníci Červeného kríža ponúkali vodu a čaj. Moja pražská kamarátka (ktorá má ku Gottovcom blízko) mi cez Facebook vysvetlila, že na Žofíne má každý na poklonenie sa pred rakvou asi len 3 sekundy - preto sa posúvame tak rýchlo. Ako som sa o dve a štvrť hodiny neskôr presvedčil (tak dlho trvalo, kým sme sa od Újezdu dostali do sály s rakvou), bolo to skutočne tak.
Pred palácom Žofín, kam sa celý deň až do desiatej večer mohli prísť fanúšikovia naposledy rozlúčiť s Karlom Gottom, stál pohrebný strieborný Mercedes a kameraman s redaktorom Markízy. Na prízemí bol veľký portrét Karla Gotta v odtieňoch sépiovej farby, s bradou, s bielym nápisom Karel Gott 14.7.1939 - 1.10.2019. Z bokov portrét lemovali zelenobiele kvety, ktoré boli použité všade. Rovnaký portrét aj s kvetmi visel na medziposchodí a bez kvetov v miestnosti pri východe z budovy. Ten istý portrét, ale vo väčšom, sa nachádzal nad rakvou umelca. A to nielen na Žofíne, ale aj počas zádušnej omše, ktorá v Chráme sv. Víta v sobotu 12. októbra slúžil pražský arcibiskup Dominik Duka. Po schodoch som sa dostal do kvetmi doslova obsypanej sály, ktorej vpredu na pódiu dominovala rakva Karla Gotta. Na oboch stranách pódia držal uniformovaný vojak čestnú stráž. Vľavo, pod československou zástavou, bolo vystavené Gottovo štátne vyznamenanie, vpravo asi 1,5-metrový husľový kľúč z bielych kvetov a o bielym súknom prekrytý katafalk, na ktorom bola rakva z tmavohnedého dreva z dvoch tretín navrchu prekrytá vencom z bielych kvetov, bolo opreté možno meter vysoké srdce z červených ruží so zlatým nápisom na bielej stuhe: „Navždy Tvá Ivana“. Z každej strany rakvy horeli dve mohutné vysoké biele sviece a svietili aj dva zhora spustené lustre. A opäť bielozelené kvety. Všade v budove, a najmä pred pódiom s rakvou, dávali pozor dámy, ktoré ľudí decentne „poháňali“, ak stáli pred katafalkom dlhšie, než 5 sekúnd. Ani ja som sa dlhšie nelúčil. Z bočných strán sály ma nevyháňal nik, takže som mal relatívne dosť času na fotografovanie, aj keď i tadiaľ prechádzali ľudia v rade. Nechcel som zdržiavať - urobil som zopár záberov mobilom, niekoľko zrkadlovkou a išiel ďalej. A naraz - akonáhle som vyšiel z tejto sály - fronty nikde! Rozplynula sa!
Preč sa odchádzalo druhou stranou ostrova - smerom k Tancujúcemu domu (príchod bol od Národného divadla). To bolo rozumné, pretože sa ľudia nezrážali a nemiešali. Otec českej olympijskej víťazky Janek LEDECKÝ v čiernom obleku, kabáte aj topánkach to však „zobral“ ráznym krokom od východu... Tam som stretol aj štáb TV Joj.
Myslel som, že sa mi sníva, keď som zrazu pred sebou uvidel ďalšie tri fronty! Do jednej z nich som sa hneď aj postavil: v nich totiž stáli ľudia, ktorí sa chceli zapísať do kondolenčných kníh. Vybral som si ten nesprávny rad: asi 10 ľudí predo mnou stál nejaký „spisovateľ“, ktorému jeho zápis trval asi pol hodiny! Takže som sa tam posúval oveľa pomalšie, než pri ceste po Moste légií. Trvalo 45 minút, kým som sa dostal na rad. Ale - chcel som sa zapísať ja, a poprosili ma o to aj moji niekoľkí priatelia i kolegyňa z práce. Nemohol som teda odísť bez pár riadkov do pamätnej knihy!
Karla Gotta zvykli prezývať „Božský Kája“. Keďže bol skutočne božský, a ja som nechcel v tento deň „odísť ďaleko od témy“, odviezol som sa električkou k obchodnému centru Nový Anděl, kde som sa naobedoval a pri tom sa - plánovane - stretol s kamarátkou.
Od Anděla som sa vybral opäť ku Gottovi - teraz však k jeho vile na Bertramke. Pešo to síce nebolo ďaleko, ale ten kopček mi - ako netrénovanému - dal celkom zabrať. Musel by som tam trafiť, aj keby som nevedel, že býva Nad Bertramkou 18, pretože po ceste bolo ľudí „ako na Václaváku“. No viac bolo tých, čo už odchádzali a pred vilou Gottovcov ich stálo najviac 50 - 60.
Zato celá cesta pred týmto aj ďalším domom, od chodníka po chodník, v dĺžke asi 40 metrov, bola posiata stovkami kahancov, kyticami kvetov, odkazov aj Karlovými fotografiami. Jedno auto medzi nimi zostalo dokonca beznádejne uväznené!
Tri ženy a jeden muž v čiernych kožených bundách z bluetoothového reproduktora púšťali Gottove pesničky C´est la vie a Být stále mlád. Snažili sa primäť ostatných, aby spievali s nimi. Veľký úspech nemali - ľudia „sa chytali“ len na refrény, ale aj to iba veľmi nesmelo. Možno sa hanbili, pretože súčasne odtiaľ vysielala živý vstup redaktorka televízie PRIMA a asi sa obávali, aby sa nedostali do záberu a počutia. Ja som si však zaspieval s chuťou - veď ako som už na začiatku napísal - repertoár Mistra poznám celkom dobre a asi vo mne niečo zostalo z čias, keď som sa 3 roky venoval zborovému spevu. Ale - táto moja éra sa skončila už v roku 2004 - zhodou okolností - som sa so spevom rozhodol skončiť po jednom koncerte v Prahe. Teraz ma však milo prekvapilo, že som zožal pochvalu za spev od dvoch senioriek, ale aj mladej reportérky TV Nova, ktorá sa pripravovala na svoj živý vstup.
Zrejme by ma bola dala aj do vysielania ako niekoho, kto sa Karlovi Gottovi pricestoval naposledy pokloniť z najväčšej diaľky, ale odchod môjho vlaku mi o piatej podvečer nemilosrdne zavelil pobrať sa na Hlavní nádraží a na vysielanie som nepočkal.
Karel Gott bol fenomén, o ktorom som bol presvedčený, že tu bude stále. Zmýlil som sa: už tu nie je. Pritom môj omyl bol predvídateľný a jeho pravdepodobnosť v posledných rokoch, žiaľ, prudko vzrastala. Aj keď asi nikdy nepochopím zmysel textu pesničky Lady Karneval (ktorá bola tiež na tej mojej prvej magnetofónovej kazete) a nikto ma nepresvedčí, že s bradou vyzeral lepšie, než bez nej, bude mi Karel Gott veľmi chýbať.
Odpočívajte v pokoji, božský MAESTRO!
