Presne dnes by sa svojich 85 rokov dožil obľúbený český herec, spevák, moderátor, scenárista, režisér, textár a tlmočník Josef LAUFER. Narodil sa totiž presne 11. augusta 1939 v Les Sables-d'Olonne vo Francúzsku. Poznali sme ho ako neprehliadnuteľného speváka, zabávača a herca. V roku 2020 počas operácie upadol do kómy, z ktorej sa už, žiaľ, neprebral. Po štyroch rokoch v tomto stave sa jeho srdce zastavilo 20. apríla tohto roku (2024).
S Josefom LAUFERom som mal tú česť stretnúť sa aj osobne. On, jeho manželka – kostýmová výtvarníčka Irena GREIFOVÁ a dcéra ESTER boli totiž spolu s nami a cca ďalšími 20 Slovákmi v lete 1992 účastníkmi zájazdu SLOVTHERMAE na Cyprus. Cestovať ich zlákal vedúci zájazdu – MUDr. Jozef STARÍČEK. LAUFEROVCI sa k nám pridali až v Prahe, kam sme popoludní 28. júla 1992 z Bratislavy odleteli dopravným lietadlom Československých aerolínií TU-134A OK-HFL. Herec sa s vedúcim hneď začal baviť a vtipkovať – bolo vidno, že sú starí kamaráti. Niečo z toho sa mi podarilo zachytiť aj videokamerou. Napríklad ako pri prvom vchádzaní do mora po prílete na Cyprus (s medzipristátím v Damašku) úplne novým BOEINGom 737-500 OK-XGC vedúci hercovi rozprával, ako sa pri predchádzajúcej návšteve v Limassole domorodcov pýtal, či tam nie sú žraloci, a Limassolčania mu povedali: „Tu nie sú, ale v Larnace áno“. Keď potom rovnakú otázku položil v Larnace, dozvedel sa: „Tu nie, sú však v Limassole“. Pepa LAUFER sa - už po kolená v mori – ustrašene pozrel na nášho vedúceho: „Naříkej, jen to neříkej“! Mali sme totiž stráviť 2 týždne v Limassole. Aj sme ich strávili, bez žralokov, ale v milej spoločnosti LAUFEROVCOV (a ostatných dovolenkujúcich), pričom nemali absolútne žiadne hviezdne maniere. Škoda, že som ten videozáznam ešte nezdigitalizoval – raz tak určite urobím. Aj kvôli spomienke na umelca, ale aj preto, že domov sme sa vracali presne 11. augusta 1992 – teda na narodeniny Josefa LAUFERA, a to dnes už veľmi raritným lietadlom ČSA IL-62M OK-KBK, priamym letom z Larnacy do Prahy (na jeho palube som raňajkoval najlepšiu praženicu s cibuľkou a hubami, akú som kedy jedol) a následne prípojom domov presne tým istým BOEINGom, ktorým sme predtým leteli na Cyprus. S LAUFROVCAMI som sa už nikdy viac nestretol, ale so STARÍČKOVCAMI sme boli v kontakte ešte roky.
Aj keď najznámejšou skladbou Josefa LAUFERa je „Sbohem lásko, já jedu dál“, dvojjazyčnú - česko - francúzsku nádhernú pesničku To jsem já (C'est moi) si zaspieval s vynikajúcou českou herečkou Věrou GALATÍKOVOU, ktorá si napríklad zahrala riaditeľku v seriáli MY VŠICHNI ŠKOLOU POVINNÍ či šéfku dispečingu v SANITKE. Bola aj znamenitou dabérkou, za čo získala Cenu Františka FILIPOVSKÉHO. Aj ona by v tomto letnom období oslavovala svoje narodeniny – narodila sa totiž 19. augusta 1938 v Zlíně. Zhodou okolností – v rovnaký deň, ale v roku 1999 – sa zas skončil život mojej starej mamy – ÓMIKY.
No nielen tento dátum predstavuje naše spojenie. V lete 1984 sme s rodičmi, bratom a strýkom prázdninovali na Morave. Každý deň sme absolvovali nejaký výlet. Cestou autom na jeden z nich sme si urobili prestávku v motoreste. Pri stole na jeho ľavej strane sedel manželský pár štyridsiatnikov. Keď ich zbadala moja mama, pošepla mi: „Poznáš ich? Veď to sú herci Věra GALATÍKOVÁ a Ladislav FREJ! On hral mladého SOVU v Nemocnici na kraji mesta a ona zas riaditeľku v seriáli MY VŠICHNI ŠKOLOU POVINNÍ!“. Pozrel som sa a nich lepšie, a naozaj: boli to títo dvaja skvelí herci! Začal som ich očumovať podrobnejšie, ale tak neskrývane, že si môj záujem všimli. Asi ich moje špicľovanie zaujalo, pretože Věra GALATÍKOVÁ sa rozhodla urobiť prvý kontaktný krok a spýtala sa ma: „Hele, nevíš kdo zpívá tuhle písničku?“. Trochu som sa zahanbil: „Neviem, ale zistím to“. Hneď som utekal za svojím strýkom, ktorý mi prezradil, že z rádia pri bare práve hrá OLYMPIC. Tak som to hneď šiel zreferovať známym hercom. Tí sa za informáciu poďakovali a pozvali mňa aj strýka prisadnúť si k ich stolu. Pustili sme sa do debaty. Už neviem, o čom všetkom sme sa bavili, ale keď sme spoločne vychádzali z motorestu a zamierili k nášmu autu, v ktorom čakala aj moja mama, tá skoro omdlela, keď nás takto uvidela - ruka v ruke. Pani GALATÍKOVÁ sa jej predstavila: „My už o vás všechno víme: jmenujete se PASTERNÁKOVCI, jste tady se strejdou, bydlíte v Bratislavě, máte tetu z České Lípy a jste tady na prázdninách... My tady taky pobýváme v mém rodném kraji, protože jsem původně ze Zlína. Ale protože o vás nevíme ještě ůplně všechno, tak bychom se rádi seznámili i s Vámi. Co máte teď v plánu? Nechcete si s námi vyjít třeba na Radhošť?“ – navrhla herečka. Keďže sme mali na ten deň rovnaké plány, vydali sme sa hneď na spoločný výlet. Samozrejme, nešiel som v našom aute, ale nasadol som k novým priateľom. Celú cestu sme debatovali. Keď som sa im chválil, že vlastne aj ja som herec a hral som v jednom celovečernom filme (ČARBANICE) aj dvoch televíznych vysielaniach pre školy (REMYHO ÚRAZ a REŽIM DŇA) a tiež sa chcem stať slávnym hercom, Ladislav FREJ na mňa od volantu vážne a prísne mrkol dozadu a dal mi otcovské poučenie: „Zůstaň při zemi, a budeš velký“! Prezradili mi, že majú dve deti - približne v mojom veku, ale kým ja chcem byť hercom, ich dcéra Kristýna sa chce stať novinárkou.
Obe rodiny sme potom absolvovali výlet na Poustevny aj Radhošť. Počas neho sme sa bavili o všetkom možnom, o herectve a aj „kantořině“ – keďže môj otec bol učiteľ celý život a Věra GALATÍKOVÁ – než sa dala na herectvo - po absolvovaní pedagogického gymnázia rok učila vo Vracove na Južnej Morave, no a práve excelovala v úlohy riaditeľky základnej školy v legendárnom seriáli Markéty ZINNEROVEJ MY VŠICHNI ŠKOLOU POVINNÍ. Napokon sa za skutočnú katedru ešte vrátila, pretože v roku 1993 sa stala docentkou hereckej tvorby na DAMU. Bol to veľmi príjemný výlet v perfektnej spoločnosti.
Po Vianociach sme od týchto hercov dostali novoročné prianie s osobným, rukou písaným listom. Potešili sme sa aj spoločnému – už naplánovanému – stretnutiu s Věrou GALATÍKOVOU v kaviarni kdesi okolo Václaváku v Praze na jar 1985. Oveľa neskôr som potom za ňou chodieval do zákulisia divadla, keď práve hosťovala so Švandovým divadlom v Bratislave. Počas môjho týždňového pobytu v Prahe na jeseň roku 2005 som vedel, že Věra GALATÍKOVÁ už na tom nie je zdravotne dobre. Mala práve meniny a ja som zavolal Ladislavovi FREJovi, či by jej mohol pretlmočiť moju gratuláciu. On ma však ubezpečil, že návštevy v nemocnici, kde ležala, nie sú zakázané a navrhol, aby som ju išiel navštíviť spolu s ním. Tak som kúpil kvety a prišiel jej zablahoželať k sviatku osobne. Potešila sa. Myslím, že napokon sa jej ešte polepšilo a ešte raz – naposledy - účinkovala v Bratislave. Bol som ju v zákulisí pozdraviť, ale už bolo na nej vidieť vysilenie bojom s rakovinou pľúc. (Mohlo to však byť ešte aj pred mojou pražskou návštevou – už si to presne nepamätám).
Věra GALATÍKOVÁ umrela 21. decembra 2007 v Kladne.
So mnou a ich Kristýnou to profesne dopadlo presne naopak: ona sa stala herečkou, kým ja som vyštudoval žurnalistiku. Novinárčinu som už ale dávno zavesil na klinec a herectvu sa venujem príležitostne. V zásade som však poslúchol Ladislava FREJa – zostal som pri zemi a mám za sebou len niečo cez 500 nakrúcaní filmov, seriálov, televíznych programov, reklám či videoklipov, v ktorých som si zahral ako komparzista, v epizódnych, ale aj hlavných úlohách, väčšinou bez textu, no i hovorených rolí v slovenčine aj češtine, keďže vyše 20 nakrúcaní som absolvoval v Prahe.
Na prázdninách s mojimi rodičmi v bývalej Juhoslávii sme mali šťastie aj na ďalších spevákov a hercov: Pavla HAMMELA, Janka LEHOCKÉHO (alebo to bol Vašo PATEJDL? – už fakt neviem), Gizku OŇOVÚ s rodinou (s nimi som o desať rokov neskôr spolupracoval aj profesne), operetného herca, speváka, konferenciera a zabávača Antona BALÁŽA, Katku HASPROVÚ, jej rodičov a dokonca aj rodinu SATINSKÝCH, ktorá na ostrove Crveni Otok dovolenkovala spolu s Pavlom HASPROM a Soňou VALENTOVOU, či práve vtedy aktuálneho ministra zdravotníctva MUDr. Stanislava NOVÁKa. No na tie moje tri letné známosti – Věru GALATÍKOVÚ, Ladislava FREJa a Pepu LAUFERa - spomínam najradšej a s veľkou úctou. Práve dnešné 85. výročie jeho narodenia a blížiace sa 86. narodeniny Věry GALATÍKOVEJ ma inšpirovali napísať a zverejniť túto moju osobnú spomienku.
Josef LAUFER: 11.8.1939 Les Sables-d'Olonne, Francúzsko - 20.4.2024 Praha
Věra GALATÍKOVÁ: 19.8.1938 Zlín - 21.12.2007 Kladno
Ladislav FREJ: 26.11.1941 Brno
