Atómové Srdce (...Svetlo padajúcej Hviezdy)

Tam niekde tvoje srdce ochladlo,
mrzne a kradne z mesta zásoby.
Aj keď cítiš dostatok,
nedovoľuješ si to.

Vyslané prianie,
ožiarený jej jasnosťou,
videná na pár sekúnd,
očarený jej atmosférou.

Tam niekde, na tej ceste,
zlomené a chladné srdce
vytvára tep, prežitie k sľubu.

Celé mesto spí, chladne s tebou,
a s ním aj obloha žasne nad premenou.
Vráť sa k sľubu so sebou, ako k počiatku,
ktorý oživí smrť a privedie ju k životu.

Sme ako vojaci, plazíme sa frontom,
hľadíme do diaľky k novým horizontom.

Ak vnímaš tieto zmeny,
posolstvo prichádza cez vnemy.
Ako pohľadom unesení k jej chvostu
vytvorí sa nové spojenie k mostu.

©︎ Marek Tocimák