...že svet pokračuje ďalej.
Odraz mysle, s ktorou voláme život duchovným zážitkom a pohyb v tieni odkryl svet, pred ktorým sa skrývame.
Povedz, koľko máš osudov?
Drž ma pred iskrou a nechaj ma, nech zažnem ako slzy stekajúce po horúcej tvári. Dievčatá a chlapci každej generácie sú pred koncom svojej cesty. Objavené fotografie poletujú ulicou a krehko padajú pred dvere. Možno v každom rannom svite nájdu spomienky, ktoré si uložili pred nocou.
Rozfúkal sa vietor. Dážď kropí a jemne dopadá, vytvárajúc symfóniu elektrických výbojov. Mláky na zemi hrajú hru s kruhmi, ako poznatky, ktoré si odovzdávame cez každodenný hluk a rozptýlenia.
Formované životy za pozadím osudu, ako neviditeľné zákony, ktoré prekračujeme každú stotinu.
Stojím uprostred cesty, obklopený domami. Cítim sa cudzí. Znamená to, že na mne nezáleží?
Musia sa srdcia zastaviť, aby sme si spomenuli na pravidlá hry a dohody, ktoré sú mimo čas?
Na to, kým sme?
Táto ulica zhasla so zvukom spánku, aby prekročila hranice.
Cítim to a som toho súčasťou, aj keď hustý dážď kríži ulicu v novom šate. Všetko okolo mňa zhaslo a ja som sa ocitol v nekonečne dlhej chodbe. Podlaha mala zvláštnu, lesklú textúru, akoby sa odrážala sama v sebe. Ako nadčasový okamih rozdelený do kapitol, ktorý som prezeral zo všetkých strán.
Všetky tie tiene okolo mali vlastný pohyb, prekračovali neznáme stotinu za stotinou, strácali sa a vynárali.
Čosi ma chytá za ramená a šepká:
"Hoď mi svet do tváre ako cestu, ktorú objavíš, keď sa naladíš.“
Zaznel ohlušujúci zvuk s prímesou zvončeka.
Môj zrak opäť rozpoznal prostredie, v ktorom som sa nachádzal. K zemi dopadol bicykel, opretý o múr domu oproti mne a zvonček na kormidle sa pri páde šmýkal po plote.
Vnútorná skúsenosť, ktorá generovala kolaps a môj pohľad sa opäť zahľadel na mláku s kruhmi.
Pred sebou vidím, ako môj tieň rastie. Prvé svetlá v domoch svietia. Prebudenie do individualít nezačína ako oddelenie, ale ako odraz.
Otáčam hlavu a nad horizontom prvé lúče svetla obklopujú posledné hviezdy. Pripomienka, že svet pokračuje ďalej a prekračuje všetky tiene.
©︎ Marek Tocimák
