Sledovala jeho dych, akoby bol jej,
splynula s rytmom jeho srdca,
príbeh sa tvorí a má dej.
Povedala,
páči sa mi
to, kým si,
priestor medzi nami
je tak tenký,
neviditeľný,
snívaj si.
Odhodlané srdce,
misia dosiahnuť
za hviezdy,
vytvoriť nové
mosty
a dobyť
nekonečné svety.
Pozornosť sa presúva,
pre neho nie je nová,
hlasy v hlave, ona
už bola tvoja.
Ich tváre oslepuje svetlo,
žmurknú, a vedia to.
Poznanie pravdy sa hlási,
tie isté duše,
len v iných telách,
volajú ich staré hlasy.
Preskakuje iskra poznania,
hodené spomienky do ohňa.
Do priestoru sa šíri,
naberá na sile a víri.
Povedala,
páči sa mi,
kým si,
poznanie je to,
čo nás k sebe vždy
vráti,
snom si.
Povedal,
nenaháňam teba,
ale misiu,
svoju víziu,
ktorou ohnem svet,
ako vietor na lúke,
kvet.
Pre vlastnú expanziu,
budúcu evolúciu,
ktorá sa nájde
pre ďalšiu generáciu,
ako zbraň,
ktorá má muníciu.
To je to, o čom hovorím,
keď ty počúvaš…
Sledujem oči,
ktoré vedú mesiac,
po oblohe žiariac,
v hlbokej temnote
nechávajú odkaz.
Nemusíš sa otáčať,
ani mávať,
tvoja druhá strana
je záhadou,
svietim si očami,
a vydávam sa
za slobodu.
Od kolísky po hrob,
sabotáž spôsobená
nepochopením
prežívania a
programom dôb.
Sledoval jej dych, akoby bol jeho,
splynul s rytmom jej srdca,
príbeh pokračuje ako echo.
©︎ Marek Tocimák
