Tam sú veci k objaveniu, keď míňaš svet svojím pohľadom. Vodopády sĺz tečú k riekam pravdy, aby očistili svoje stavy. Nechaj čiary života na brehu ako mnohí a ponor sa do svojej zrady. Cítiš tie kotvy popierania v sebe? Niečo z tvojho vnútra vyviera k povrchu, akt tvorenia smeruje k novým momentom.
Žiarivý pohľad, ktorý máš, osvetľuje oblohu a zostáva ako znamenie, ktoré objavíš, keď sa naladíš.
Vánok z očí rozfúkal slzy a priviedol dážď. Narážali na zrkadlové spomienky, aby ich priviedli k opusteným poliam, z ktorých vyviera duch nových svetov. Akoby tvary mali farby, ktoré presahujú čas, ktorý o polnoci udrie a prezradí viac.
Akoby si bol zrodený z radiácie pre vlastný účel, keď to všetko vypukne.
Videl som ťa skôr v snoch, ako pasažiera usadeného hlboko v srdci, ktorý presvitá svojou víziou. Verím, že tvoja cesta nepodlieha panike, pretože je to, akoby si mal znova šestnásť. Atmosféra nekonečných signálov pripomína odchod, o ktorom nikdy nesnívaš, ak je všetko v poriadku.
Rozkladáš sa do odrazových momentov na skle, ktoré sa menia na prilbe.
Sny sa rýchlejšie rozpadajú na popol a je ich plné mesto. Netlač na nás, sme niekedy tak vážni. Lákajú nás na nové hry, keď míňame svet vlastným pohľadom. Odpovede prichádzajú od iných, ktorí sa maskujú, že to nie si ty.
Ťažko sa dýcha, keď je v okolí viac pravdy, ktorá môže nájsť vlastné potešenie v postrčení k prekonaniu strachov.
Rozpadajúca sa fotografia môže priniesť spomienky ako vypuklé línie a pretlačiť vlastný príbeh k tvojej osobnosti. Je toto tvoj príbeh, alebo je to koniec, ktorý si predstavujem inak?
Už netrávim čas pochopením, kto skutočne si, pretože odvaha je spomenúť si, čo sú sny.
Fotoalbum z police spadol na zem. Plazím sa pohľadom, pretože to tušenie je hlučné. "Tam sú veci k objaveniu," ozýva sa v mojej mysli, keď sa zrazu vznášam a starám o svet z diaľky.
Na mojich ramenách je záťaž, opiera sa o mňa ona, temná strana mesiaca, zakázaná zóna.
Otváram oči, držím v rukách vzduch. Zobral si seba a navštívil ma ako duch...
Videl som ťa kráčať po schodoch,
po toľkých odchodoch.
Tvoja tvár v prilbe stratená,
spomienka na tento moment
znova obnovená.
Si pasažier z hviezd,
prekročené hranice
z nekonečných ciest.
Ale ja cítim, čo cítiš ty,
keď sú fotky na zemi.
Vznášam sa v priestore,
dotýkam sa atmosféry,
som pri hviezdach hore,
ako Ty.
Obrátený chrbtom k svetlu
vítam len tieň,
spálené možnosti na konci
ďalšieho dňa,
Som pasažier.
©︎ Marek Tocimák
