Sme si istí,
že príde niečo iné.
Hovoríme,
v ďalšom to už vyjde.
Sme si istí,
že je niečo iné,
a že ďalšie príde.
Že sa stretneme,
srdcia zlomené
zomkneme.
Ale možno v „ďalšom“
tváre iné budú,
bez spomienok
a kľudu.
Cesty sa nestretnú,
kroky sa inde
rozbehnú.
Za siluetou
mesto žiari,
pohľad do diaľky,
nik nevie,
ako sa tvári.
Možno za ním
je „ďalšie“.
Žijeme,
dýchame,
aj ono
raz zhasne.
Pri východe slnka
oslepí nás znova
pohľad ľahký.
Aká vízia to bola,
a pocit
krásny.
Keď žijeme
tu,
a nechávame všetko
na
„náhodu“.
©︎ Marek Tocimák










