Pritlačený k oknu,
dívam sa z boku,
cítim vôňu.
Mesačný vánok
preblikáva medzi budovami
ako iskra medzi nami.
V oknách vidím príbehy,
susedia sa vymenili,
sú tu noví.
Ako hviezdy na oblohe,
komplikujú svoje stretnutia,
čakajú, čo sa im vráti.
Všetko,
čo nie je uložené,
sa stratí.
Moje oči sa trblietajú,
strácajú sa v predstave,
mesiac ma oslepuje,
keď spolu voláme.
Odlepený od okna,
niekto mi volá.
Obloha je iná,
to dievča oproti zíva.
Sníva o niečom,
čo bolo, ale už je stratené,
ako popol,
ktorý letí oblohou
a dáva znamenie.
Vieš, aké je to veriť?
Tvoje oči žiaria
ako odlesk mora
toto je len pripomienka,
že všetky nepotrebné
veci zhoria.
V zábleskoch
sa strácajú želania,
videl som to jasne,
keď,
pritlačený k oknu,
strácam signál,
ale ostávam v predstave.
Ak sa obloha rozlomí,
nech ju nič nevráti späť,
uvoľni potrebu kontroly,
niečo ťa priviedlo až sem,
nový svieži začiatok,
viem...
©︎ Marek Tocimák
