Myslel som, že ak sa priblížim k oknu,
a vypustím z hlavy všetky sny,
budeš tá, ktorá im nájde miesto,
na usadenie, predstieranie,
že sú skutočné, ako súčasť Teba.
Celú noc zaspávam s pohľadom na strop,
zdá sa, že svet práve so sebou bojuje,
ako moja myseľ, ako spomienky vyslané k frontu,
nočný vietor prichádza,
hýbe závesmi zo strany na stranu.
Každá tma o polnoci ožíva,
zobúdzajú sa zvery, z ríše mimo čas,
z diaľky počuť stratený hlas.
V Tvojej prítomnosti sa strácajú,
skrývajú sa za steny,
prezrádza ich očný kontakt,
ako súčasť Teba, zas.
Celé mesto svieti,
nočné lampy a na oblohe znamenia,
prepadám sa hlbšie do perín,
podvedomie ako stroj.
Želám si aspoň raz, vidieť,
kto ostáva v tejto sfére,
a kto ju opúšťa,
prepletené strieborné nite,
je to boj.
©︎ Marek Tocimák
