Prikráda sa z ničoho,
jazdec na bledom koni.
Na vrchole kopca
pozerá na mesto,
uzavrieť dohody.
Schádza dolu,
údolie patrí
vraj jemu.
V jeho očiach záblesk
na pozvanie.
Dáma v červenom
nechala mená doma,
láka ju na schôdzku,
vraj aby nebola sama.
Je čas to nechať,
prehovára jej hlas.
Noc všetko neskryje,
pravda je v nás.
Tak otvorila dvere,
nech jeho svetlo vojde dnu.
Život je vraj len jeden,
nenechá sa odradiť,
verí snu.
Obloha sa zatiahla,
temnota sa do mesta
s jeho osobou
prikradla.
Obkľúčená v jeho moci,
v signáloch zo svetla
do temnoty,
dohoda je tichá,
čo navždy zmení sny.
Tam bol príbeh o
jazdcovi,
ktorý sa vynáral z hmly.
Zahmlené videnie,
stratené medzi hviezdami,
menil ich sny.
Plášť z čistých svetiel
dohôd
zakrýva jeho tvár.
Každá noc je nová,
nikto si ho nepamätá,
vraj.
Nechcem meniť tvoju myseľ,
z jeho slov znie.
Zlomené srdcia
ovládnuť vie.
Má svoj plán,
dohody v mesačnom svite
rodia sa z tichých rán.
A keď sa ráno zobudíš,
nebudeš vedieť,
čo sa vlastne stalo,
vraj.
©︎ Marek Tocimák
