Videl som v jej tvári
odraz mora,
tá hĺbka ma zasiahla,
skrývala, kým bola.
Je to malý trik,
ako sa pred svetom
skryť a možno
niekým iným
skúsiť byť.
Ale ona ma pozvala,
ľahkosť bytia
milovala.
Niekedy sa čas
premení na dôveru,
v ktorej obaja cítia
rovnakú atmosféru.
Začala zabúdať,
čo sa okolo deje,
pretože jej svetlo
ju v sebe hreje.
Toto nemá začiatok
ani koniec,
pochopila,
že nie som
spomienkový
lovec.
V hĺbke jej sveta
sú sny,
kým jej príbeh
rodil z očí slzy,
odhalila mi
viac,
videl som perly.
Nechávam slová za sebou,
mlčanie
je pre ňu
najväčšou nehou.
Tento okamih
sa rodí na konci,
slová, ktoré vyslovila,
prenasledovali ma
v hlbokej noci.
Prepáč, že ťa
ťahám do týchto scén,
ale si jediný
v tomto momente,
čo vidí,
kým som a čo
chcem.
Toto stretnutie
bolo dohodnuté,
ikonické a tvári sa ako
raj,
ale tento chaos
má svoj tvar.
Nie je kam ísť,
nie je odkiaľ
odísť.
©︎ Marek Tocimák
