Žijeme v spomienke
alebo myslíme na spomienku?
Je toto oceán, ktorý odráža slnko,
alebo sme to my, ktorí si svietime
na cestu?
Môžeš sa natiahnuť a zobrať
niečo z diaľky, ak si to želáš.
Je to len malá pripomienka,
ako dar, že je to na Tebe.
Niečo sa zarezáva do našich nôh
s rýchlosťou zmien ako epické postrčenie
pre nové vykročenie.
Ale všetky tie obrazy vojny a lásky
premietané na oblohe
sú ako svety vo svetoch.
Dovoľ mi vykročiť,
cítim volanie zmien,
ako had
zabudnutý v strede púšte,
vyzlečený zo starej kože,
bez dotyku tiel.
Jemný dotyk so sebou,
zanechávam sa ako dôkaz namiesto sľubu.
Moja lojalita k neviditeľným veciam
ako dôkaz,
že je to všetko v jednom kruhu.
Ale tam je jeden svet.
Nemýli sa v predstavách,
tie sa vynárajú z hĺbky duše
a rastú vysoko k oblohe.
©︎ Marek Tocimák
