Zachyť moju tvár
pri sledovaní horizontu,
ktorá sa vynára
na otvorenej oblohe.
Nie si padajúci z neba,
ale zrodený zvnútra.
Mala som špirálové sny,
padala hlbšie do seba,
kde sme My.
S odkazom byť v stave,
svoju pečať na dlani
mi podávaš a dotykom,
ako popieranie mojej misie,
predávaš ju rodom cez vízie.
Zasvätená do hĺbok realít,
držiteľka kódov, posledná ruža
z chrámu, nie je čo tajiť.
Môžeš sa pozrieť skrze moje oči,
ale tvojím pohľadom
svätá krv prebudenej noci
je zrodená.
Pozri na ten koreň,
rastie zo zeme ako
veža svetla, na ktorej
som zachytila zvuk
reality, ktorá sa ohýba
pod vlastnou pravdou.
Videla som jeho cesty,
ktoré sa neodvážil žiť,
aj tak zašepkal:
Viem, kým si.
Si lúč, čo presekne tmu,
odhodlaný čeliť zlu,
čo rodí sa v človeku.
Vráť ma v čase,
keď si tienila hviezdam
pohľadom,
prerezala horizont,
a keď som padal,
prenášala ma signálom,
prázdnym vesmírom.
Mala som špirálové sny,
padala hlbšie do seba,
kde sme Ja a Ty.
©︎ Marek Tocimák
