Znova a znova ťa nachádzam,
v slučkách času,
zrkadlový efekt
oslepí pravdu.
Možno som sa bál
vyjsť z ulity,
ako temnota,
čo bojí sa svetla,
ako on, ktorý sa krčí v kúte
a čaká, kedy lepšie bude.
Čo ak by sa odhalil,
ukázal
a nik by neprežil?
Niekedy prázdno
pred očami
vyzerá, akoby
svetlo zhaslo
a vlastnú cestu si
k tebe našlo.
Ale ja sa objavím,
sadnem si k tebe
a pozriem sa na svoj výtvor,
aj keď to vidíš,
na linke nie je žiaden príbor.
Nechávaš ma tu,
nie ako trest,
ale ako dôkaz,
že som ty,
pochádzajúci z mnohých miest.
A tak znova a znova,
ticho medzi pulzmi,
vízia je tvoj smer,
nezatváraj oči.
Aj keď je skrytý,
je ti blízky,
veríš mu,
dôveruješ,
existuje, to vieš.
Tam niekde v hĺbke duše
každý tuší,
prehovára,
keď srdce buší,
v prázdnote každý tlkot
rušivé elementy zruší.
Dáva do pohybu individuálne cesty,
šepká, ver si,
symboly a znamenia,
kde si?
©︎ Marek Tocimák
