Písmo:
A-
|
A+
Som so sebou,
som v tichu miest,
tam, kde signál spí.
Kto ma oslobodí?
Hlasy z drôtov
prevyšujú výšku oblohy,
avšak nedvíham tvár.
Volajú ma späť,
aj tak hlavu k nebu
nedvíham.
Z dvora prázdnej budovy
ktosi prehráva minulosť
z únavy.
Vidím tieň,
zapaľuje oheň,
prichádza zdola,
stopy sú bez popola.
V tých nekonečných správach
mladí veria na svetlo.
Tunel ich zamotá,
ak nepustia to kreslo.
Ak je to žitie z konca,
daj mi znak, že prerod
má zmysel.
Identita vlastných mien
reťaze praskajú,
už ich nechcú niesť.
Niekto prehovára,
stráca hlas,
čas sa láme.
Dvíham tvár
v tom nekonečnom
dave.
A ja,
bez tieňov,
verím snom,
noc ma nesie
ako signál domov.
Bez tiel a krídel,
len myseľ letí,
som pripútaný
k svetlu v sebe.
©︎ Marek Tocimák
