Túto noc to začne.
Mesto v diaľke zhasne.
Tvoj rýchly pohyb očí,
vraciaš sa z hlbokých snov,
výlet končí.
Prepadám sa do stropu,
priepasť medzi tebou a mnou.
Už viem, že ak príde plač,
rozpadne sa svet,
stekajúci červený dážď.
Nosím v sebe celý svet,
tam nie je miesto na strach,
učím sa za chodu,
ako pavučinu pliesť
a vyznať sa v temnotách.
Tvárim sa, akoby svet bol v poriadku,
záblesky na stenách,
sirény bez zvuku.
Moja tvár stratila hlas,
predstava je signál,
aj keď príde výpadok hviezd, zas.
Táto noc sa mení na studený front,
srdcia udierajú,
majú iný vzor.
Držím ťa za ruku,
som živým štítom,
obloha v jednom ohni,
každý, kto sa poddal,
z tejto sféry zmizol.
Zvuk lietadiel, výbuchy, prelet guliek a ožiarené tváre,
každý moment ožije, keď sa schováš v predstave.
Mesto v diaľke, ale my už v ňom,
bez mena, len tiene tiel.
Prázdne nádoby po živote,
bol toto cieľ, ktorý nás chcel?
Vynorený zo stropu,
diera sa zaceľuje,
pohľad k oknu za tebou,
niečo sa približuje.
Ale ten vietor, ktorý sa vkráda,
popol prináša, poplašnú správu donáša,
pohľad medzi tebou a vzdialeným mestom,
má unáša.
A až to túto noc začne,
vydám sa za tebou na front
a vrátim ťa šťastne,
nech tvoje oči ráno
vidia nový svet,
jasne.
©︎ Marek Tocimák
