Aj keď to znie šialene,
moje oči pod viečkami
nie sú vôbec stratené.
Hľadajú východ a svetlo,
okolo niečo prešlo,
dvere zabuchlo.
Uzamknutý na druhej strane
mojej mysle,
je toto prelud?
Akýsi fotograf odfotil noviny
zo dňa, keď sa to ešte nestalo,
koho sú to správy?
Písalo sa o nezávislosti,
žiadny signál to neruší,
o slobode ľudskej duše,
tep je vysoký, ostávam v pokoji.
Vypni zvuk,
počúvaj dych,
niečo v nás sa
prebúdza v tichu.
Možno nie sme stratení,
len na iný stav naladení,
staré role, ktoré nám dali oni.
Aj keď to znie šialene,
moje oči pod viečkami
nie sú vôbec stratené,
ale o novú budúcnosť opreté.
Bežím mestom,
ktoré nespí,
na titulke novín veľkým,
pamätáš si?
Na rohu ulice akýsi fotograf
fotil dav,
keď som prechádzal okolo,
pohľad mi opätoval.
Odomkol dvere na druhej strane,
zastavil duše mladé, rozprestrel dlane,
obloha v diaľke praská,
záblesk svetla:
žijem správy zajtrajška.
©︎ Marek Tocimák
