Ak je to túžba, ktorú si vyslovil a priniesol z iných svetov, môže to byť lákavé, ako sledovať búrku, báť sa jej, ale neuniknúť. Tvoj úsmev je na ceste, ale moje ramená sú zmätené, neisté... Len jeden bozk, dotyk ako prievan, ktorý zobudí deň, a to je všetko, o čo by sme nikdy nemali prosiť. Môžeš ma vidieť, aj keď si zatvoríš oči?
Ale teraz tie búrky s dažďom vytvárajú svet, ktorý si držal v sebe, a ak poznáš seba, môžeš cítiť, že si oslobodený.
Nechali sme počuť vlastné hlasy, komunikujú cez priestor a čas a z každej diaľky môže niečo prísť, ako nekonečné možnosti ukryté v poli, čakajúce na nové začiatky.
A život začína od záblesku, ako dotyk krídla motýľa. Môžeš vidieť znamenia vždy, keď sa rozhodneš to pre seba urobiť.
Si pripravený?
Môže sa zdať, že práve zaspávaš na správnom mieste, ale ty sa zobúdzaš.
Hovoríme o koncoch, ktoré sú len začiatkami niečoho, čo sme vždy chceli?
Môj hlas nie je osamotený a je hlučný, keď oslavujeme svoje odchody z domovov za sprievodu hviezd, do nekonečných ciest za žiarivý horizont, ktorý spáli všetko nepotrebné na popol. A každý vietor ho rozfúka do priestoru a žije si spomienkami, ktoré prebiehajú tu a teraz.
A ja prisahám, že môžeme túto chvíľu zosilniť, ak tvoje predstavy necháš nažive.
A svet, ktorý poznáme, noc čo noc odovzdávame a tvorivo meníme podľa nálady, ktorú máme.
...Je tam niečo, čo ma víta a vzrušuje priamo z diaľky, ako tieň skrývajúci svoje dary.
©︎ Marek Tocimák
