Je to ako šepot miliárd rokov. Ako ozvena prvého svetla, ktorá sa ukazuje a vytráca. Ako ľudský život v nekonečnej symfónii. Ako spomienka na okamih, keď neexistovalo nič... a potom všetko vzniklo. Ukázalo sa to všetko v jednej línii naraz.
Niečo v uliciach zmizlo, vznášam sa nad mestom. Dookola sú tie isté temné myšlienky, ktoré privolávajú odpovedajúce pocity.
Mohol by som to zmeniť, ak by som chcel?
Táto otázka ohýba kvarky.
Cítim, akoby ma niečo ťahalo. Moje oči sa nekontrolovateľne hýbu zo strany na stranu. Ocitol som sa na miestach, na ktorých svet zabudol dýchať.
Je to silnejšie ako piesočná búrka, v ktorej sa dusia nepripravení.
Záblesky, ktoré prichádzali, boli jemné ako vlákna pavučiny, ale silnejšie ako jej obeť.
Sledoval som, ako ostatní odchádzajú. Nepopierateľný akt zlomu. Oko v búrke, ktoré sledovalo každý pohyb a zanechalo po sebe tichý šum záznamu o našich životoch.
Prach sa usádzal a opäť sa vznášal vo vzduchu. V priestore medzi ničím a všetkým. Ten tichý šepot, ktorý bol ostrejší ako najjasnejšie slnko na oblohe. Zarezával sa hlboko do každej duše a zanechával stopy, ktoré opäť oslepilo svetlo.
Svetlo, ktoré existuje vďaka temnote.
Hmla sa vynárala odnikiaľ. Postupovala a nenápadne vyplňovala priestor.
Ako byť svedkom niečoho, k čomu nie sme priťahovaní?
Mysle ostávajú nehybné. Ovládané ohňom v nás. Vracajúce obrazy k niečomu, čo vraj už bolo, ale myslíme na to teraz.
Prichádzajú do minulosti. Prenasleduje ich vojna v nich. Ťažké boje, ktoré nedovolia vnímať hviezdy a ich zrod. Niečo pochované vraj ostáva statické, ale dýcha.
Videl som mestá. Milióny okien a počul milióny hlasov. Milióny ľudí, ktorí sa snažili nebyť sami. A napriek tomu... nikdy nebolo väčšie ticho.
V tom tichu bolo počuť praskanie. Prichádzalo to z neznámej temnoty, ktorá rodila svetlá a znamenia.
V posledný deň pozemského času sa ma niekto opýtal:
„Myslíš, že si nás niekto bude pamätať?“
Akoby mi niekto dal priepustku a ja som mohol sledovať všetko z diaľky a dostal šancu na odpovede.
Malo mi to pripomenúť, že všetko, čím sme, nás k sebe priťahuje.
Prichádzajú a odchádzajú. Ako vzdialený šum strácajúci sa v piesku.
Vlny osudu so sebou sťahujú všetko, čo má ísť.
Čo sa vynorí, je dohoda, ktorá má byť prežitá v orchestri života.
Lokalizácia všetkých udalostí je priťahovaná k novým dohodám.
©︎ Marek Tocimák
